A cesta spať - smer Európa

Autor: Andrej Hajdusek | 5.5.2008 o 23:32 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1614x

z pod štítov Hindukúšu cez rozpálený Belučistán do Iránu

Muziká k textu (A horse with no name

V tričku a sandáloch som sa mierne triasol počas prestávky stopnutého džípu v priesmyku Lowari Pass. Z 35 stupňových údolí sme vystúpili do viac ako 3000 metrov nad morom. Ako sme míňali mierne zaplavenú cestu v niektorých úsekoch horskými bystrinami z ľadovcov, som si pomyslel aké sme mali šťastie, že sa nám podarilo tento džíp stopnúť. Podarilo sa nám predbehnúť niekoľko zakliesnených vanov v potokoch, ktoré prevážali miestnych na druhú stranu. Ich posádky sa snažili podkladať zaborené kolesá v potokoch.

Mesto Chitral na severozápade Pakistanu pri Afgánskych hraniciach, je dá sa povedať, niekoľko mesiacov odrezaný od zvyšku krajiny. Obkolesený niekoľkotisícovými končiarmi ho spája s južným Peshawarom len priesmyk Lowari Pass. Ten je však počas zimy uzatvorený a iná možnosť je využiť nemenej schodný ďalší priesmyk, alebo jednoduchšou cestou avšak cez Afganistan a Kábul sa dá taktiež dostať na juh. Pod priesmykom Lowari sa už viac ako 30 rokov buduje nákladný tunel. V zlých podmienkach, nestabilnej hornine ho začali projektovať pred desiatkami rokov samotní Briti. Maureen, anglická dáma, ktorá nám rozprávala všakovaké zaujímavosti z okolia, spomenula veľké finančné machinácie pri tejto stavbe. Naše Branisko je oproti tejto stavbe len taký maličký tunelík v tuneli. Okrem iného sa prišlo na to, že stavbyvedúci nemal problém posielať vrtuľníky zo stavby do ďalekého Peshawaru po Cocacolu.  

Horský terén postupne prechádzal do nížin. Ostré vrcholky sa strácali, premávka začala hustnúť a znova nás privítalo neznesiteľné vlhko, ktoré v spojení s vysokými teplotami lezie dosť na city. Po ceste v minibusíku mladý, seriózne vyzerajúci mladík tajne obchytkával moju spolucestujúcu. Ale po pár škaredých pohľadoch prestral. Ako som sa už skôr zarozprával s domácimi študentmi, v Pakistane funguje oddelený systém vzdelávania čo sa týka pohlaví. Dievčatá s chlapcami začínajú chodiť spolu do školy až na univerzite. Ako pri tej myšlienke som brutal rád, že som sa narodil v Európe a na našom peknom Slovensku. Celý svoj mladý život prežiť čisto so spolužiakmi a potom jedného pekného dňa by som sa ocitol vedľa peknej blondýnky, asi by mi v hlave ruplo.  

V Peshaware sme hneď zamierili do obľúbeného hostela a blízkej pekárne, ktorá v tom sparne svojou klímou a dobrotami predstavovala takú malú oázu našich pričastých návštev.  

Hneď večer som sa zoznámil s Írom Damienom, ktorý mal za sebou niekoľko týždňov trekovania na vlastnú päsť v Hindukúši pozdĺž Afgansko-Pakistanskej hranice. Takmer celé poobedie som vybavoval veci v meste, prípravy na našu nadchádzajúcu cestu smerom cez celý Pakistan až na juh Iránu. Bolo mi ľúto, že sme nemali viac času pobudnúť v tomto chaose pobiehajúcich rikší, farebných obchodíkov a ruchu. Pri kupovaní Pashto a Urdu muziky som musel odmietnuť pozvanie miestneho obchodníka na večeru. Taktiež v spleti uličiek, ktoré mi pripomínali staré časti miest -  medín Severnej Afriky, sa mi podarilo zamotať a nakoniec ma z nich dostal jeden okoloidúci motorkár.  

Nasledujúci deň sme sa rozlúčili s Peshawarom. Na preplnenej autobusovej stanici, kým som zisťoval možné linky vlakmi i autobusmi na juh do Quetty, blonďatú kolegyňu obkolesil menší dav domácich. Každý sa s ňou chcel pekne vyfotiť na mobil. Zo susednej Číny sa dostávajú na pakistanský trh tie najmodernejšie modely čínskej výroby. Mobily, ktoré pripomínajú Blueberry človek zoženie v Číne za niečo vyše 100 dolárov.  

23 hodinový presun busom na juh Pakistanu do Quetty 

Pokiaľ sa niekto chystá v noci cestovať busmi po kvalitnejších cestách v Pakistane, netreba váhať. Doporučujem lepšie sa obliecť a môžte sa vyvaliť na strechu pod nebeskú klenbu. Naša strecha bola plná nákladu a medzery už vyplnili domáci. Ale aspoň počas dlhšej prestávky som sa vyvalil a natiahol telo. Takmer celú dobu sa prihovárali okolosediaci, poväčšine Afgánci a celkom dobre sme sa bavili. Pamätám si doteraz jedno hudobné videjko miestnej speváčky – plnšej 50tničky, ktorá sa snažila vlniť a pritom spievala na veľkom balvane nad rozvlneným Indusom. Či počas prestávok alebo priamo v autobuse nás domáci pozývali a ponúkali všakovakými pochúťkami. Počas celej cesty za zastretými záclonami, ktoré nás chránili pred ostrým slnkom, panovala púšť. Kde tu sme naďabili na príjemne vyzerajúce oázy. Vynikajúca vec by bola zobrať so sebou auto alebo motorku na podobné cesty. Človek by sa mohol zastavovať na ľubovoľných miestach. Ale pri jazdách na takéto dlhé trate treba rátať s vysokými poplatkami a poisteniami, ktoré môžu presiahnuť i samotnú cenu auta. Aspoň čo viem z rozprávania pár známych po ceste.  

Po dni strávenom v autobuse sme mali niekoľko hodín na vybavenie ďalšieho spoju cez rozpálenú púšť Belučistán. Dôležitú cestu, ktorá spája Irán a Pakistan a vďaka problémovému Afganistanu je jedinou možnosťou v oblasti pre turistov, ktorí idú alebo sa vracajú z Indie.  

25 hodín autobusom cez Belučistán  

Prechod Belučistánom bol tentoraz dosti zážitkom. Dve malé otvorené okienka niekde v strede autobusu. Vonku 55 C, vo vnútri ani nehovorím. Vrecia pod nohami, na streche tona nákladu. Naši vodiči špecialisti asi po siedmom defekte v rade, pred východom slnka už keď sme mali byť na hranici, usúdili, že takto to ďalej nepôjde. Pred obchodíkom pri ceste sme vyložili polovicu nákladu zo strechy, dali si raňajky a s vychádzajúcim slnkom sme sa pohli ďalej. Ranné, oranžové zore v kamenistej púšti bolo ozaj nádherné. Ale predstava, aké teploty nás čakajú v nadchádzajúcich hodinách, nebola ozaj odľahčujúca. Do Taftanu sme dorazili v neskoré poobedie. Prihraničná dedina, ktorú označujú v sprievodcovi, ako jedno z tých posledných miest, kde by sa mal človek narodiť.  

O pár kilometrov ďalej sa už nachádza Taftan checkpoint, alebo Iránsko – pakistanská hranica, ktorú zatvárali asi o päť minút po našom príchode. Nervozita pri vybavovaní pasov, maximálne spomalený úradník. Ale Iránsky vojaci na nás počkali a nakoniec dva dni pred vypršaním pakistanských víz sme vstúpili naspäť do Iránu. Do najbližšieho väčšieho sídla –  mesta Zahedán, nám chýbalo niečo viac ako 100km. Prihraničné taxíky už boli fuč. Všade ticho, len niekoľko oddychujúcich kamionistov, ktorí plánovali výjsť na cestu až nasledujúci deň. Zatiaľ čo sme čajíkovali s vodičmi, k nám prišli iránski vojaci a navrhli, že nás zoberú po najbližší checkpoint svojim autom. Na ceste sme nestretli žiadne toyoty miestnych pašerákov, ako tomu bolo na ceste do Pakistanu. Asi už mali koniec smeny. Mirjaveh checkpoint, miesto plné zážitkov, ktoré som už opísal v jednom z predošlých blogov. Vynímajúca sa tabuľa pre turistov – No Pohoto, lákala zrejme každého, aby ju odfotil. Mladí policajti si krátili nudu rôznymi žartíkmi. Troška ma prekvapil pohľad na ani nie 17 ročného chalana s ákačkom v ruke. Samopal v jeho rukách vyzeral desne veľký v porovnaní s jeho telom. Po asi polhodinke prechádzal naším smerom autobus (ako sme sa neskôr dozvedeli) sunnitských pútnikov, ktorí smerovali do severného Iraku na jednu zo známejších pútí. Kde tu, sa zrazu zobral európsky vyzerajúci chalan. Neviem či vystúpil z autobusu plného pútnikov alebo ho doviezlo iné auto. Opálená tvár do červena. Z počiatku som mal dojem, že je nafajčený. Ale v autobuse nám chabou angličtinou vysvetlil, že je veľmi vyčerpaný. S Peťou komunikoval potom dodatočne viac. Vyzistila, že ide z Tadžikistanu. Prešiel Afganistan. Na sebe mal oblečené stále Afgánske šaty. Len naznačil, že šiel peši celé dni. Keď široko ďaleko nie je žiaden legálny prechod do Afganistanu, tak z toho vyplynul len jediný spôsob. Či mu v tom niekto pomáhal, alebo išiel na vlastnú päsť nám nestihol vyrozprávať.  

Pútnici v autobuse boli srandisti. Viedol ich jeden ukecaný Pakistanec. Kilometre smerom do Zahedánu vo večerne ožiarenej krajine slnkom, nám rýchlo ubiehali a zdalo sa, že ešte v ten istý večer sa nám podarí nastúpiť na autobus do 1200km vzdialeného Shirazu.  

Avšak na vstupnom policajnom checkpointe pred Zahedánom, nás policajti odmietli ďalej pustiť. Odvtedy až do skorého rána začala naša policajná epojeja. Konečná štatistika tej noci – návšteva 3 policajných staníc, prehadzovanie naších báglov do 5 policajných áut. Keď sme po hodinách vysvetľovania skončili znova na policajnej stanici, kde to všetko začalo, sme usúdili, že to celé nemá zmysel a podvolili sa. Nedalo sa im vysvetliť, že chceme prespať na autobusovej stanici (v Iráne sa bežne prespáva na trávnatých mestkých plochách, autobusové parky nevynímajúc). Po vysvetlení, že sme poriadne nejedli dva dni a potrebujeme si niečo kúpiť aj na nasledujúcu cestu do Shirázu, nám povolili ísť do dvoch obchodov v sprievode dvoch samopalníkov. Myslím, že domáci mali peknú show keď nás zazreli v ich sprievode. Ich pohľady si viem vybaviť doteraz. Hlavne, keď sa chceli zakusnúť do bagety a v tom zbadali našu skupinku so samopalníkmi... 

Oblasť Zahedánu je považovaná medzi Iráncami za rizikovú. Či už sú to pašeráci, ktorí obchodujú pravdepodobne s najlacnejším benzínom na svete (1L=2,5SKK – leto 2007) so svojimi kolegami v susednom Pakistane a pravdepodobne i Afganistane. Alebo, či sú to spriaznenci Talibanu, ktorí sa pohybujú taktiež v týchto končinách. Dodatočne v Shiráze sme sa dali do reči s dvoma mladíkmi. Jeden z nich pri zmienke Zahedánu sa rozhovoril o mŕtvych telách, ktoré sa z času na čas objavia v púšti s prebodnutými krkmi. No, ale hovoril mi to chalanisko, ktorého snom bol ísť do USA do Disneylandu..nič proti.    

Policajti na stanici boli fajn kamarátski. Troška sme s nimi pokecali o našej ceste a zaľahli v modlitebnej miestnosti ich stanice. Na druhé ráno nás chceli pustiť zo stanice až v čase odchodu autobusu, s čím sme my nesúhlasili Keďže sme si chceli ešte na busovej stanici oddýchnuť a dať niečo pod zub. Moja známa sa začala predierať von z policajnej stanice. Veliteľ, tak polo vážne polo z pobavenia, zakričal na strážcu, aby ju nepúšťal a namieril na ňu samopal. Ona sa len usmiala, ho odstrčila a mohli sme prejsť. Na stanici sme sa rozložili v zadu, aby nám už všetci policajti dali svätý pokoj. Avšak strážna služba samotnej stanice nás našla a začala prehovárať, aby sme do odchodu pobudli ešte u nich v kancli. Nič také, ostali sme tam sedieť jak prikovaní. Policajtov sme mali plnú ....  

Po niekoľkých týždňoch hrkotania v severných oblastiach Pakistanu a juhu, som sa cítil ako v lietadle. Ešte 12 hodín cesty autobusom a konečne sa budeme môcť normálne umyť a vyspať...Trocha nám  bolo ľúto Tadžika. Po tom, ako policajti boli neodbytní a presvedčili nás nasadnúť si do ich ich auta, sme o ňom už viac nepočuli.

Fotos (väčšina robená pri slabom svetle takže sú aj rozmazané.., ak seká v mozille treba pozrieť cez internet explorer)

30.jpg

zelené políčka pod Chitralom

 

31.jpg

na ceste do priesmyku Lowari pass (jedno zo stavenísk spomínaného tunela)

 

33.jpg

zelené políčka pri serpentínach

 

34.jpg

 

35.jpg

v priesmyku..

 

36.jpg

 

37.jpg

 

38.jpg

náš spolucestujúci Afganec cestou do Kvéty

 

39.jpg

a naši známi ukecaní spolucestujúci..

 

1.jpg

ráno pred svitaním

 

2.jpg

 

 

3.jpg

 naša posádka autobusu

 

4.jpg

 

 

6.jpg

 keď sa už konečne rozhodli naši experti odlahčiť strechu..

 

 

7.jpg

morning Beluchistan moods

 

8.jpg

 

 

9.jpg

 

 

10.jpg

 chvíľka oddychu

 

11.jpg

typické Pakistany raňajky.. keksíky a čajík

 

12.jpg

pri odľahčovaní

 

13.jpg

 

 

14.jpg

 

 

15.jpg

slunce v týchto šírkach nie až tak vítaný návštevník

 

 

16.jpg

 

 

17.jpg

 

18.jpg

duny Belučistánu cez okno autobusu

 

 

19.jpg

 

 

20.jpg

niekde 3/4 cesty.. kameňolom uprostred spalujúcej krajiny

 

21.jpg

 

 22.jpg

zoschnuté blato z predošlých záplav (ktoré sužovali túto časť asi 3 mesiace predtým)

 

23.jpg

 

 

24.jpg 

veľkú časť tejto krajiny tvorí najmä kamenistá púšť

 

 

25.jpg

železnica uprostred ničoty. Raz za mesiac premáva skrz púšť jedna súprava (Zahedán-Quetta)

 

26.jpg

žiadne "pohoto" nie je dovolené! (Mirjaveh checkpoint)

 

 

27.jpg

už na iránskych cestách

 

28.jpg

 

 29.jpg

 da svidania...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Laššáková: Kiskov výber ma prekvapil

Poslankyňa za Smer Jana Laššáková tvrdí, že Maďarič na sneme strany hovoril čiastočne aj z jej srdca.

EKONOMIKA

Šramko: Pravidlá na schvaľovanie rozpočtu sú príliš mäkké

Vláda v rozpočte vytvára rezervy v stovkách miliónov eur. Ich použitie je často mimo kontroly parlamentu.


Už ste čítali?