Príbehy z North - West Frontier Province

Autor: Andrej Hajdusek | 26.3.2008 o 21:54 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1356x

Prekvapenie na cintoríne Kalašov, hrobka a príbeh Španiela Jordiho, Anglická dáma Maureen, údolie Shishi Kuh, alebo rozprávanie o snežnom mužovi – Barmanu.

Dievea z národa Kalaš Dievea z národa Kalaš zdroj Wikipedia

Muzičká k textu (Velvet Underground) 

Posledná rozlúčka s údoliami Kalašov a našimi známymi, s ktorými sme strávili posledných päť dní túlaním sa po okolí a hybaj ho prestopovať sa cez kaňony naspäť na hlavnú cestu tentoraz už do mesta Peshawar. Na mape Pakistanu sme celú vzdialenosť odhadli nanajvýš na deň cesty, ale to sme akosi nepostrehli niekoľko horských prechodov a kľukatú cestu popod končiare Hindukúšu.  

Pri vykračovaní z Kalašských údolí sme sa snažili presvedčiť tých pár preplnených domácich džípov, aby nás zobrali, ale neúspešne. Míňali sme afgánsku rodinku, pri ktorej som pokomunikoval rukami-nohami s mladým vysokánskym chalaniskom. Hodnú chvíľu som s úsmevom pozoroval, ako jeho veľké laby doskakovali na nerovnú cestu. Ženy z jeho skupiny tzv. Burky girls sa zas snažili porozprávať s kolegyňou. Nakoniec nás k sebe pribral minibus plný vyspevujúcich Pandžábcov. Pakistanci - obchodníci s rôznymi komoditami, ktorí prišli do údolí si vyhodiť z kopýtka. Pod sedačkami mali značné zásoby ohnivej kalašskej vody. V ten deň sme sa viezli stopom v benzínovej cisterne a po tom ako nás vyprevadili deťúrence z jednej z horských dedín, nám zastavila staršia pani so svojim vodičom.  

Anglická dáma, ktorá už niekoľko desaťročí žila v Islamabáde a na dôchodku sa venuje zháňaniu financií pre malý národ Kalašov. Počas nasledujúcich hodín v džípe, mi vedela podať viac informácií, ako sa človek dozvedel počas niekoľkodňového pobytu v údoliach. Ako sme sa presúvali popod končiare Hindukúšu, trpezlivo odpovedala na moje zvedavé otázky, ktorých bolo o Kalašoch ozaj mnoho. Ešte prvý deň po príchode do údolí, nás vodič anglicko-španielskej dvojice zobral na miestny Kalaššký cintorín. Hneď pri vstupe nás prekvapil pohľad na celý priestor pred nami. Rozhádzané a otvorené rakvy. Niektoré z nich ešte stále obsahovali stehenné kosti alebo rebrá. Jedna rakva však bola oplotená. Vodič nás k nej zaviedol a len podotkol, že tu leží Španiel Jordi. Vedel nám povedať o ňom len to, že počas posledných rokov pomáhal Kalašom, preto je tu pochovaný. Kolegu, scestovaného Španiela Josepha to dosť prekvapilo. Povedal si, že sa po príchode pokúsi zhromaždiť čo najviac informácií o svojom krajanovi, o ktorom predtým nič nepočul.  

Staršej Angličanke Maureen sa nechcelo veľmi rozprávať o Jordim, ale pomaly sa rozhovorila o jeho príbehu. Aspoň o tom, čo sama vedela. V 87mom bol Jordi vyslaný Sorbonou preskúmať rôzne správy príchádzajúce o Barmanu, alebo snežnom mužovi z blízkeho údolia. Rokmi pobytu v týchto častiach sa zbližoval s Kalašmi, ktorí ho prijali medzi seba. Údajne už niekoľko mesiacov po svojom príchode bol presvedčený o existencií “poločloveka-poloopice“, ale nikdy sa mu ho nepodarilo uzrieť na vlastné oči. Za 15 rokov výskumu bol svedkom akurát dvoch nezvyčajných výkrikov v údolí Shishi Kuh, ktoré sa stalo známe medzi miestnymi, práve pre tieto nezvyčajné výkriky. Maureen mi sama spomínala, ako na jednej prechádzke začula zmienený výkrik, podobne pri zotmení ako zažil Jordi. Stála so svojou malou skupinou nad riekou s výhľadom takmer na celé údolie, keď ich zrazu znepokojil nezvyčajný, hlasný výkrik. Podľa nej ho nemohlo vyprodukovať žiadne zviera, ktoré sa vyskytuje v týchto častiach Hindukúšu a považovala ho podobne i za neľudský. V družine zavládlo znepokojenie. Aj napriek dobrému miestu na pozorovanie nad údolím, žiadny pohyb nezbadali. Na indickom subkontinente vraj migruje niekoľko druhov vtákov, ktoré dokážu vydrať zo seba hlasné a nezvyčajné zvuky, ale ani jeden z nich nežije alebo nemigruje touto oblasťou.  

Po príchode Jordi zozbieral nasledujúce mesiace od miestnych okolo 30 zážitkov zo stretnutí, alebo opisov stôp, ktoré prebehli a boli uzreté v minulosti. Neviem ako Barmanuho kolegovia v iných častiach sveta a la Bigfoot v Severnej Amerike alebo Yeti v Nepále, ale tento je zrejme dosť pohodlný. Užíva si teplo svojej jaskyne a raz za čas vyjde pri zotmení si zahulákať do okolia. Teraz má môj otec určite radosť, že predsa mám na svete ďalšieho kamaráta, kedže posledné roky kvôli niekoľkomesačným cestám kade-tade má zvykne prezývať Yeti. Pri čítaní týchto riadkov by som mal zrejme motivovať dobrodružnejších slováčiskov, ktorí sa chystajú do tejto časti sveta. Nezaškodilo by sa zastaviť a prestanovať pár nocí v priľahlom údolí Shishi Kuh. Nezazmätkovať pri prípadných “šaľenych“ výkrikoch, ktoré sa občas rozliehajú týmto údolím a vydržať na mieste. Byť svedkom prvého oficiálneho stretnutia s Barmanu by nemalo dopadnúť tragicky. Možno aj nobelovku za objav by to prinieslo. Ps. Doporučujem sa niekoľko mesiacov pred návštevou údolia neholiť a pri potencionálnom stretnutí s veľkým chlpáčom sa nezohýnať po mydlo.

Isté je však to, že okolité oblasti sú stále málo obývané a nepoznačené ľudskou činnosťou, aj napriek postupnému usadzovaniu imigrantov z neďalekého Afganistanu.V roku 2002 našli Jordiho Magranera podrezaného s jeho 12ročným sluhom v jeho domčeku v horách. Teórie o okolnostiach prečo bol zabitý je mnoho. Niekoľko dní pred smrťou mal prudkú hádku s oblastným vedúcim. Samotná vláda ho nejaký čas pred smrťou varovala. Nakoniec sa aj rozhodol opustiť svoj dom, ale vrátil sa späť, aby zaplatil svojich sluhov. Samotná Maureen mala z neho na začiatku koncom osemdesiatych rokov pri prvých stretnutiach dobrý úsudok, ale časom sa okolo jeho osoby začali šíriť rôzne klebety od zneužívania mladých kalašských chlapcov cez jeho prechody do blízkeho Afganistanu, kde sa stretával s bývalým mudžahedínom veliteľom z čias sovietskej invázie - Ahmad Shah Masooudom až po názory, že spolupracoval ako západný tajný agent. Maureen medziiným spomenula, ako ho videla posledné obdobie dosť nepokojného. O jeho smrti sa zmienila tlač v krajine len stroho a v krátkosti. Dvojročné vyšetrovanie nezistilo aspoň pre verejnosť nič mimoriadne. Kalaši jeho telo pochovali podľa svojich rituálov. Za krátky čas sa v údolí na cintoríne objavil neznámy muž, ktorí žiadal o povolenie Kalašov exhumovať a odfotiť Jordiho ostatky. O niekoľko mesiacov na to, prišli do údolia Jordiho príbuzní, ktorí sa dožadovali Jordiho ostatkov a spätné prevezenie do Španielska. Staršina však s týmto návrhom nesúhlasila. Takmer nespísaný,15 ročný výskum miestneho snežného muža, si tak Jordi odniesol do hrobu a ostáva pochovaný v miestach, ktoré možno raz v budúcnosti odkryjú svoje tajomstvá.  

Ak sa podarí navštíviť niekomu Kalašský cintorín v údolí Bumboret, uvidí len pohádzané, poroztvárané a prázdne rakvy na povrchu. Zvyky Kalašov pri pochovávaní nechávali mŕtve telá donedávna len zavreté v rakvách na povrchu. Ale po tom ako sa objavili správy, že niektorí návštevníci - Pandžábis, hrajú s lebkami mŕtvych Kalašov futbal, všetky rakvy otvorili a telá zakopali do zeme. Pri stretnutiach ako s Maureen, keď pri stopovaní človek ani nevníma okolitú nádheru divokej prírody, len počúva miestne zaujímavosti a rôzne zážitky aj z Afganistanu, si uvedomí ako dobre spravil, že tento kraj neprešiel bežne autobusom alebo inou verejnou dopravou, ale si to odmakal stopovaním. V tomto prípade to zabralo asi 2 minúty. Rád by som popísal o jej zážitkoch z návštev v Afganistane viac, kde sa na jednej z nich pokazilo vozidlo a prijala pozvanie k členom jedného z najkonzervatívnejších kmeňov Talibanu. Ale to bolo ešte pred 11/9. O pár dní po našom zoznámení, jej vodič išiel do jedného z blízkych prihraničných autobazárov na Afgánskom území. Niečo ako Albánsko bolo alebo ešte stále je, s ukradnutými autami pre Európu (keď ti ukradli meďák v Nemecku, hľadaj ho v Albánsku) tak niečo podobné platí aktuálne s autobazármi v okolí Kábulu pre centrálnu Áziu.

 

Rôzne linky k textu v angličtine:

 

                Barmanou              The Man of Chitral          Legend of the Bigfoot

                                 Jordi Magraner by Wikipedia           Lovci záhad

                                                          

                                                          Jordiho práca

 

Jedna z kníh od Maureen Lines

 Starší článok o situácií v Afganistane po 11/9

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Nechcú dať očkovať svoje deti. Na nete sa radia, ktorý lekár ich za to nenahlási

Za odmietnutie očkovania je pokuta 331 eur. Vlani ich hygienici udelili 690 za vyše 39-tisíc eur.

PLUS

Ako hlboko je v kauze eurofondov namočená SNS a ako Smer

Smer sa nemôže tváriť nevinne.

KOMENTÁRE

Pavol sa oženil s Vladimírom. Obrúčku nosia s trémou

Jemma si brala svoju priateľku a Pavol priateľa.


Už ste čítali?