V zovretí cudzieho sveta (Údolia národa Kalašov)

Autor: Andrej Hajdusek | 26.3.2008 o 21:24 | Karma článku: 8,96 | Prečítané:  2627x

Stačí prejsť jeden z dvoch mostov niekoľko desiatok kilometrov na juh od mesta Čitrál v severozápadnom Pakistane a ocitnete sa v odlišnom svete farebných ženských šiat, odlišných zvykov a viery. Títo svetlí ľudia, ktorí majú pramálo spoločného s okolitým svetom Islamu, tiahnúceho sa od Turecka až po východ Indie, obýva tri neveľké údolia blízko Afganských hraníc.

Muzikáá k čítaniu (Candie Payne) 

Obyvatelia údolí Rumbur, Bumboret a Birir sú viditeľne nemoslimským národom. Ich odlišnosť priťahovala odjakživa misionárov, antropológov a zvedavých turistov. Ženy sa obliekajú do nápaditých farebných šiat, zdobené ozdobami a čipkami, zatiaľ čo muži nosia bežné pakistanské šaty - shalwar kameez, ktoré pozostávajú z voľných nohavíc a dlhej košele. Obkolesení drsnými horami (ktoré sú mimochodom domovom aj snežného leoparda) sa v malých údoliach snažia odolávať moslimských tlakom z vonka.  

Ešte v meste Čitrál pri povinnom evidovaní na policajnej stanici, som si vypýtal miesto pobytu našich dvoch známych – Španiela Josepha a Angličanky Melanie. Pri večery nám navrhli, aby sme sa s k nim na nasledujúce 3-4 dni pripojili. Ten večer sme poblúdili uličkami nočného Čitrálu, vychutnali si ovocné koktejly a nasledujúce ráno sme prekročili rieku Čitrál spoznať malý národ, ktorý sa hlási k predkom armády Alexandra Veľkého.  

Zatiaľ čo náš džíp pomaly napredoval horskou cestou skrz úzke kaňony s ľadovcovou riečkou pod nami, sme míňali na ceste afgánske ženy v burkách a ich mužský sprievod. Pripomínali, že afganské hranice sú, čo by človek kameňom dohodil a počas problémových období Afganci hojne využívajú horské priesmyky na prekročenie do susedného Pakistanu. Väčšina najhlavnejších priesmykov je po 11.sept. v okolí síce kontrolovaná jednotkami ako Chitral Scouts a inými, ale vždy sa nájdu miesta kde sa dá nepozorovane prejsť na druhú stranu.  

Na prvé Kalašské ženy s nezvyčajnými vzormi a ozdobami sme narazili pri práci na políčkach. V údoliach sa pestuje obilie, proso, kukurica a šošovica, ale jedna plodina tu má iné zameranie. Je to hrozno, ktoré premieňajú na hroznové víno a to ďalej pália na tvrdý alkohol. Tieto údolia sú jediným miestom v Pakistane, kde sa legálne podomácky vyrába a pije alkohol. Nečudo, že množstvo pandžábis mieri na tieto miesta hlavne kvôli nemu.  

Bola to príjemná zmena po dlhých týždňoch sa znova pohybovať medzi nezahalenými ženami. Už hneď prvý deň pobytu v najväčšom z troch Kalašských údolí, sme sa pridali k našej španielsko - anglickej dvojici si prezrieť obydlia tohto malého národa. Kalašské drevené domy sú postavené terasovito. Strechy jednotlivých domov slúžia ako otvorené terasy pre tie, ktoré sú nad nimi. Dostali sme pozvanie do domu starostu. Hlava rodiny bola práve odcestovaná, ale jeho usmievavá žena nám ponúkla miestne víno a dobré pálenuo. Od odchodu na svoje cesty sme tak všetci štyria ochutnávali ohnivú vodu po dlhých týždňoch, čo malo svoj zvyčajný efekt. V očiach domácej aj z jej správania bolo hneď vidno, že sa nenachádzame v okolitom moslimskom svete. Bola z nej cítiť hrdosť a pri komunikácií s ostatnými pandžábis teda Pakistancami, ktorí si sem prišli kúpiť vypálený alkohol, bolo badať pohŕdanie. Dole v dedine keď sme míňali mladé kalašské ženy, sa takmer všetky otáčali Pakistancom chrbtom akonáhle videli ich nasmerované fotoaparáty.  

Nasledujúci večer po celodennej túre sme sa zúčastnili nacvičovania na nadchádzajúci miestny sviatok. Mladé dievčatá sa vzájomné držia rukami a v kruhu spievajú. Ich spev má vskutku svoju krásnu mytologickú silu. Len si ľahnúť na trávu poblíž, vyvaliť sa pod nebeskú klenbu... Realita však bola taká, že návštevníci – Pakistanci ich prekrikovali. Mamička slonej váhy stále strkala svoju malú dcéru niekde medzi dievčatá a fotila. Mladí, pakistanskí chlapci pobehovali medzi nimi a narážali zakaždým do nich. Ich rodičia sa nad tým len pousmievali. Všetci štyria sme pozorovali na túto scénu jemne vyjavení. Osobne som sa čudoval, prečo si Kalašovia nechajú takto skákať po hlave, avšak najsvätejších sviatkov sa Pandžábis nesmú zúčastňovať. Zahraniční turisti majú povolenie sa prizerať, len ak sa vopred dohodnú s domácimi.  

Pôvod tohto malého národa sa jednoznačne nepodarilo preukázať. Sami sa považujú za potomkov jedného z generálov Alexandra Veľkého, ktorý sa v týchto miestach usadil s časťou armády. Genetické štúdie skôr potvrdili názory, že Kalašovia patria do Indo-Európskej skupiny – západo Eurázijského pôvodu (analýza Y chromozónu naznačuje 20-40% spojitosť ku gréckemu pôvodu).  

Viera a zvyky sa úplne odlišujú od okolitého sveta. Hlavný boh alebo tvorca sa nazýva Dezau (Indo-Európsky boh oblohy – Dyaos, neskorší Grécky boh Zeus a latinsky Jupiter). Okrem neho uctievajú množstvo božstiev, polobohov a duchov. Náboženské festivaly zohrávajú v ich živote dôležitú úlohu. Niektorí turisti kvôli hlavným festivalom preletia pol planéty, len aby sa mohli zúčastniť týchto osláv.  

Medzi moslimami sú skôr známi ako Kafirs, alebo neveriaci. Donedávna platilo pravidlo, že ak nejaký Kalaš konvertuje na Islam, je okamžite vylúčený zo spoločenstva. Ale realita je v posledných rokoch taká, že už takmer polovica Kalašov sú moslimovia a naďalej prebývajú v údoliach. Pri jedle som sa niekoľko krát zarozprával v hoteli s mladým chalaniskom, ktorý je poverený digitalizovať kultúru, zvyky, legendy a rozprávky svojho spoločenstva. Na otvorenú otázku, či má jeho národ šancu prežiť obkolesení týmito silnými tlakmi, sa na chvíľku zamyslel a len ticho pokrútil hlavou. 

Národ Kalašov dnes prežíva v malých údoliach v častiach, ktoré patria v islamskom svete medzi najkonzervatívnejšie. Časť Pakistanu známa ako Severozápadné pohraničie (North West Frontier Province) je z veľkej časti mimo kontroly Mušaráfa. Blízka hranica Afganistanu, neustále migrujúci uprchlíci, ktorí sa usadzujú v blízkych údoliach neveštia pre budúcnosť tohto malého spoločenstva nič priaznivé. Pri stopovaní ďalej na juh sme mali možnosť sa zoznámiť s Angličankou, ktorá dlhé obdobie svojho života zasvätila práve tomuto národu. O tejto pani a mnohých iných zaujímavostiach a tajomstvách, ktoré blízke okolie skrýva popíšem v ďalšom blogu...

 Pár fotiek z cesty (ak seká z prava v Mozille treba prepnúť na internet explorer)

1.jpg

Miestni polísmeni na prvom checkpointe

 

2.jpg

 

 

3.jpg

So Španielom Josephom a Angličankou Melanie

 

 

4.jpg

Mamka sa mračí na Pakistanca po mojom ľavom boku a malé na ďalšieho na pravo

 

 

5.jpg

 Výdobytky techniky a úsmevy domácich

 

 

6.jpg

Rozhádzané rakvy na miestnom cintoríne

 

7.jpg

 

 

8.jpg

 

 

10.jpg

Slovač a Kalašač - Nájdite rozdiely

 

11.jpg

 

 

12.jpg

 

 

13.jpg

 

 

14.jpg

 

 

15.jpg

takmer všetci žijú v skromných podmienkach

 

 

16.jpg

Tradičnú čiapku severných oblastí Pakistanu nosí aj tento malý národ. Chalanisko v žltom mi tu svoju podaroval.

 

 

17.jpg

Keď pani na obrázku nechápala z blond vlasov

 

 

18.jpg

 

 

19.jpg

 S naším vodičom pri tradičných domoch v údolí Bumboret

 

 

20.jpg

 Cez sedlo do susedného údolia

 

 

21.jpg

 

 

22.jpg

 

 

23.jpg

 

 

24.jpg

 Osamelá hora - sedemtisícovka Tirich Mir

 

 

25.jpg

 a za tými horami už je Afganistan

 

 

26.jpg

 

 

27.jpg

krajina snežného leoparda

 

 

28.jpg

 

 

29.jpg

 mladí pastieri v tiesňavách na ceste do susedného údolia

 

 

30.jpg

aké kamene, taká koza

 

 

31.jpg

 

 

32.jpg

medzi políčkami

 

33.jpg

v susednom údolí

 

 34.jpg

 

 

35.jpg

 Pandžábovia po stopovaní

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

O župu, ktorá sa rozprestiera od Moravy po Maďarsko, má záujem len šesť kandidátov

Trnavskému kraju robia dobré meno kúpele, víno, ale aj golfové ihriská.

SVET

Svätá vojna v českej politike. Ako Okamura bojuje o voličov

Má japonský pôvod, tak predsa nemôže byť rasista.


Už ste čítali?