Na sever po Karakoram Highway I. (Rush Peak trek a údolie Hoper )

Autor: Andrej Hajdusek | 20.2.2008 o 1:30 | Karma článku: 8,16 | Prečítané:  2083x

Z Gilgitu pokus o výstup na Rush Peak

Muzikáá k textu (Chemical Brothers - Surface to Air)

 

 

Zostupovanie z pod stien Nanga Parbat síce dalo zabrať hlavne na naše kolená, ale dodalo ďalšiu motiváciu na nasledujúce treky. Z Nanga Parbat base campu až dole k Raikot mostu na hlavnej Karakoram Highway, je to vyše troch výškových kilometrov. Prejsť cestou vystrieľanou dynamitom, ktorá je v neustálom upravovacom procese domácimi z okolitých dedín, je ozaj parádny zážitok.

 

Na štrkovej Karakoram highway, ktorá neskôr prechádza na asfaltku smerom k najväčšiemu mestu v severných oblastiach - Gilgitu, si to miestny vodič nášho minibusu šinul miestami takmer stovkou. Horúce poobedie, prechádzali sme rozľahlejšími suchými údoliami. Postupne premávka na jedinej ceste spájajúcej Čínu s Pakistanom naberala na premávke. Asi 30km pred Gilgitom sme opustili tok rieky Indus, ktorej vody sa stáčali smerom na východ k jej prameňom v tibetských Himalájách.

 

Mesto Gilgit predstavuje malý mix obyvateľstva severných oblastí krajiny. Obchodníci od Karačí až po čínsky Kashgar sa tu zastavujú za svojimi obchodmi. Na uliciach sa komunikuje niekoľkými jazykmi. Okrem miestneho jazyka shina môžete započuť wakhi, burushahki, khowar, pashto, urdu, uzghur aj peržštinu a čínštinu. Karakoram Highway spája mnohé bývalé kráľovstvá s viac ako 24 rozličnými jazykmi a ich nárečiami. Dlhé ulice lemované po oboch stranách malými obchodíkmi s rozličným tovarom stíchnu okolo desiatej večer. Čínsky tovar sa tu predáva vo veľkom hlavne v miestnom bazáre. V špecializovanom obchodíku nie je problém naraziť ani na staré čakany a zhrdzavené mačky po starých expedíciách.

 

V Gilgite sa nachádza jeden z pakistanských naj hostelov, kde človek nemá problém stretnúť ani susedných scestovaných Čechov. Skrytý v bočnej uličke, za jeho bránami sa nachádza záhrada so slnečnicami a po jej okrajoch prízemné izby. Žiadne poskakujúce blchy ani väčšie zvieratká, ktoré nás trápili dve noci v neďalekom Karimabáde. Na záhrade zaparkovaná kroska, s ktorej majiteľkou som sa zarozprával o niekoľko dní neskôr. V Pakistane už bola po xtý krát. Ešte z jej starších fotiek z pod Nanga Parbat bolo pekne vidno ako sa ľadovec pod vysokých stenami osemtisícovky rýchlo roztápa. Po 8mich týždňoch oddychovania, sa zcestovaná Novo Zélanďanka chystala v nasledujúcom období pokračovať ďalej na sever. Pomôcť v detskom domove v Kirgistane, prezimovať tam takzvane a ďalej pokračovať po Rusku. Hneď vedľa jej motorky parkovala bývalá hasičská dodávka s rakúskou špézetkou. Mladý Rakúšan sa vybral na skusy do sveta s prerobenou dodávkou cez Turecko, Irán do Pakistanu. Čakal práve na vybavenie

víz do Indie a jeho cieľ bola Malajzia cez Bangladéš.

 

Mäso z blízkej jedálne sa nám postaralo o program na najbližšie dni. Naše ochkajúce trio kvôli tráviacim problémom nebolo však v hosteli jediné. Na ceste naspäť, keď sme boli v hosteli po druhý krát, sa kolegyňa Petra (ktorú sme po neúspešnom treku na Rush Peak zobrali po príchode do Gilgitu do nemocnice a skončila na infúzke) už smiala z ochkajúcich okolných hlasov všade po izbách. Z jedného aj druhého wécka vychádzali dosti desné ubolené zvuky. Vtedy sme si povedali, že už sa v Pakistane mäsa nedotkneme. To som samozrejme porušil posledný deň odchodu z Pakistanu. Predtým než som si sadol do 24hodinového busu naprieč Belučistánom smer Irán. Dostal som proste chuť na hamburger...

  

Trek na Rush Peak

 

Niekoľko dňový výstup cez dva ľadovce k jazeru Rush Phari a nad ním týčiacim sa Rush Peakom (4938mnm), bol síce pre nás neúspešný hlavne kvôli problémom s trávením, ale videli sme zas o kúsok viac z Himalájí.

 

Miestnou dopravou a stopom sme prekročili divoké vody Hunza river a dostali sa k terasovitým zavlažovaným marhuľovým sadom. Ráno zo spacákov nás čakali krásne výhľady na okolité vrcholy. Či na blízku 7 tisícovku Ultar Peak s priľahlými štítmi alebo na druhej strane 5 až 7 tisícové vrcholy s Golden Peakom. Domáca mamka, na ktorej pozemku sme sa rozložili, nás ponúkla v noci orieškami a marhuľami. Kolegyni Petre doniesli deťúrence matrac. Starší z dvoch chlapcov stále pýtal dokola rupky. Mamka ho zakaždým okríkla. Keď sa vzdialila, malý opäť pokračoval vo svojom. Dokola opakoval, že matrac si nemôžeme nechať lebo ich otec, ktorý ráno príjde z blízkej dediny ich zabije...

Mamka nás po prebudení nasledujúce ráno ponúkla pakistanských čajom s mliekom a soľou, ktorý bol schopný zakaždým vypiť len náš parťák Honzo. Rodinke sme sa odvďačili a stopli na zvyšné kilometre traktorík až k prvému ľadovcu kde začínal trek. Na doobedňajšom sluníčku sme sa zarozprávali s jediným zahraničným turistom – starším Rakúšanom. Roky pracoval v Guatemale na budovaní škôl a iných zariadení pre miestnych skrz sponzorské peniaze z jeho domoviny. Už viac ako rok a čosi sa potuľoval od juhovýchodnej Ázie cez Himaláje smerom na západ. Spomínal nám medzi iným aj problémové turisticky populárne údolie Swat, kde si poňho prišli vládni policajti a dali mu pár minút na zbalenie kvôli rizikovej situácií daných dní (Červená mešita stories...).

 

Trek na Rush Peak sa pre nás od začiatku motal v problémoch. Zle sme nastúpili na prvý ľadovec. Zbytočne sme blúdili kvôli miestnemu domácemu, ktorý sa hral na veľkého sprievodcu. Druhý ľadovec sme prekonávali dlhšie tým, že sme už na začiatku zišli z cesty a nepokračovali ďalej po správnej ceste. Nevšimli sme si ani neďaleký výstup cez bočnú morénu z ľadovca. Štverali sme sa rukami a ja s blbou obuvou asi 15 metrov nad ľadovcom, kde som mal aspoň ja s batohom dosť na mále. Ale všetko fajn skončilo. Druhý deň nám došla voda. Ja s Peťou sme mali neustále tráviace problémy. Nakoniec sme to obaja vzdali pri prvom prameni. Honzo s Grékom Iliasom (ktorý na motorke prešiel z Grécka cez Turecko a Irán do Severných oblastí Pakistanu po Karakoram Highway a pridal sa k nám v dedinke Hoper) sa 6krát pokúšali nájsť strmú cestu svahom k vysokopoloženému jazeru, ale zakaždým ich čakalo nečakané ukončenie chodníka niekde v skalách, kde sa nedalo ďalej pokračovať.

 

Užili sme si posedenia pod hviezdami zmordovaní výletom a nasledujúce ráno krátko po ranných modlitbách z blízkej mešity sme vyrazili naspäť popri rozsiahlych marhuľových sadoch minibusíkom na Karakoram Highway.

 

Výlet zneje ako taká rýchľovka cez hory a ľadovce. Nespomenul som však mnoho zážitkov s domácimi alebo aj s Grékom Iliasom, ktorému zažiarili jeho južanské oči, keď po mnohých týždňoch cestovania zbadal pred nami na stole Honzom pripravený, výborný šalát a la grécky štýl. Deduška s kalašnikovom a jeho 11 nahlas spievajúcich slečien, ktoré chodia pravidelne zbierať pri ľadovci drevo do blízkych kopcov. Mrazivý vzduch pri západe slnka, ktorý prúdil z ľadovcového poľa pri prekračovaní tažšieho Bualtar Glacier alebo na oranžovo ožiarený večerný Golden peak s jeho strmými svahmi.

Človek by chcel popísať omnoho viac zážitkov, ale aspoň tou troškou chcem priblížiť spomienky z miest, ktoré rezonujú vo mne doteraz, aj keď mnoho detailov sa už pomaly mesiacmi v pamäti vytráca...

Pár fotiek z cesty (ak seká z pravej strany fotky treba kuk cez internet explorer)

 

 

1.jpg

 

Pakistanský prírodný budíček v marhuľovom sade...

 

 

 

2.jpg

 

 

 

4.jpg

 

 

 

 

5.jpg

 Ultar v plnej náádhere

 

 

 

6.jpg

 

 

 

 

7.jpg

 okolité štíty

 

 

8.jpg

Kde preteká voda z ľadovcov tam je čerstvá zelená

 

 

9.jpg

 

 

 

10.jpg

 

 

 

 

11.jpg

 

 

 

 

12.jpg

 

 

 

 

13.jpg

 

 

 

 

 

14.jpg

S Grékom Iliasom prvým ľadovcom

 

 

 

15.jpg

a s Honzom v pätách

 

 

 

16.jpg

miesto kde sa to všetko tvorí... a z kade fúkal ten ľadový svieži vetrík .

 

17.jpg

 

 

 

 

18.jpg 

 

Podvečerné strmé steny Golden Peaku (7027mnm)

 

 

 

19.jpg

 

na okraji ľadovca za morénou...

 

 

20.jpg

 

 

 

 

21.jpg

Honzo the Czech hiker

 

 

 

22.jpg

podvečerná búrka

 

 

 

23.jpg

 

 

 

 

24.jpg

 

 

 

 

25.jpg

 

 

 

 

26.jpg

 

 

 

 

 

27.jpg

v Karimabáde na Karakoram Highway

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Nechcú dať očkovať svoje deti. Na nete sa radia, ktorý lekár ich za to nenahlási

Za odmietnutie očkovania je pokuta 331 eur. Vlani ich hygienici udelili 690 za vyše 39-tisíc eur.

PLUS

Ako hlboko je v kauze eurofondov namočená SNS a ako Smer

Smer sa nemôže tváriť nevinne.

KOMENTÁRE

Pavol sa oženil s Vladimírom. Obrúčku nosia s trémou

Jemma si brala svoju priateľku a Pavol priateľa.


Už ste čítali?