Geopolitika Pakistanu alebo čo nového/starého v Pakistane

Autor: Andrej Hajdusek | 24.12.2007 o 3:24 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  4320x

Umiernený Islam versus fundamentalizmus afganského pohraničia; multikultúrne odlišnosti regiónov a etnické napätie; Udalosti po 11.septembri; Červená mešita a oblasť Swat; Oblasť okolo mesta Dir, Tribal areas; Mesto zbraní alebo Darra Adam Khel; Stručná história Pakistanu; Konflikt okolo Kašmíru; Khyber pass a o mnoho inom…

predajca zbraní v meste Darra predajca zbraní v meste Darra from web

Muziká (Baraka part 7)

 

 

Bolo to niekde za mestom Drosh v severozápadnej časti Pakistanu, len niekoľko km od Afgansko-Pakistanského pohraničia. Stopovali sme smerom na Dir a ďalej do najväčšieho mesta provincie North-West Frontier Province (NWFP), alebo severozápadnej pohraničnej oblasti. Do mesta Peshawar sme sa vracali po 4týždňoch pobytu v Pakistane, teda najmä v jej Northern Areas, kde sa nachádzajú jedni z najkrajších častí Himalají.  

Podarilo sa nám stopnúť staršiu anglickú dámu aj s jej pakistanským vodičom. V Pakistane žila viac ako 20rokov a na dôchodku sa teraz venuje zbieraniu peňažných prostriedkov od európskych ambasád a iných zdrojov na záchranu malého 3000vého nemoslimského národa – Kalash. Ten obýva tri neveľké údolia v Afganskom pohraničí, z kade sme sa vracali po niekoľkodňovej návšteve i my. S touto staršou pani som sa dal hneď do reči. Angličanku žijúcu toľké roky v krajine len tak človek nestretne. Po zvyšok poobedia mi na všetky moje zvedavé otázky trpezlivo odpovedala, zatiaľ čo nás džíp sa presúval popod 4000vky Hindukúšu a neskôr sme vystúpili do 3118mnm vysokého horského priesmyku Lowari Pass (kde som sa v sandáloch a tričku nezvyknutý a hlavne nepripravený z teplého údolia dosť triasol).  

Po dlhej téme o maličkom národe Kalash (o ktorom sa o niekoľko článkov ďalej rozpíšem viac), ktorý je zrejme odsúdený na zánik sme to obrátili na politiku, blízky Afganistan a problémové časti Pakistanu. Začali sme sa rozprávať o témach, ktoré sa dotýkajú území, ktorými sme práve prechádzali. Po prekonaní horského priesmyku sme zostupovali k mestečku, kde bola po 11.sept. po americkom útoku na Afganistan vyhlásená svätá vojna alebo Džihád. Podpísali ho najvyššie špičky Talibanu priamo na mieste. Už krátko na to sa v Dire združilo niekoľko stoviek dobrovoľných bojovníkov a v dvoch konvojoch opustilo mesto asi 1700 mužov. Žiadna pakistanská ozbrojená zložka na hraniciach sa im nepostavila do cesty.  

Začiatkom júla, v čase keď sme z Bratislavy vyrážali na svoju letnú stopovaciu Himalaya cestu, sa situácia v známej Červenej mešite (Lál Masdžid) v Islamabáde vyhrotila a vládne jednotky vnikli do mešity. Akcia zanechala za sebou desiatky mŕtvych, či islamských radikálov, nevinných študentov alebo vojakov. Od tejto akcie sa pomery v krajine opäť zhoršili po pretrvávajúcom krátkodobom “zmierení“.      

História oblasti v skratke

(Britská nadvláda, vznik Indie a Pakistanu, oddelenie a vznik Bangladéšu, Kašmír) 

Prvými Britmi, ktorí prišli do Indie boli obchodníci na lodiach z Východoindickej spoločnosti niekedy na začiatku 17.storočia. Ich prvotná túžba nebola dobíjať ale dosiahnuť zisk. Ako sa postupne továrne stavali a zisky pre spoločnosť začali rásť, Briti sa začali angažovať do miestnej politiky a presadzovať Anglické zákony pred tými miestnymi. Postupom času niekoľko Indických vojen a povstaní za nezávislosť spojilo Moslimov a Hinduistov v jeden cieľ – vytlačiť dobyvateľa. V roku 1947 za zložitých udalostí vyhlasuje India a Pakistan nezávislosť. Milióny Hinduistov a Sikhov sa rozhodlo zanechať vo svojej rodnej zemi prácu a domov a buď vlakmi alebo pešo sa presúvali do Indie. Podobne milióny moslimov sa začali presúvať na západ do Pakistanu. Mnoho ich však nikdy do cieľa nedorazilo. Skupiny gangov pozbieraných zo Sikhov a Hinduistov zastavovali súpravy a celé povraždili. Podobný teror sa dial s ľudmi smerujúcimi na východ. Tým, ktorým sa podarilo prejsť krvavú hranicu bolo prežitie ich rodín v novej krajine prvoradým cieľom. Zatiaľ čo noví vodcovia v Indii preberali to čo zanechali po sebe Briti, pakistanskí hlavní predstavitelia museli budovať všetko od základov. Po 13 mesiacoch od vyhlásenia samostatnosti zomrel hlavný predák, jeden z dvoch hlavných zakladateľov Pakistanu – Mohammed Ali Jinnah. Jeho nástupníci boli stelesnením korupcie a neschopnosti. Trvalo celých 9rokov, kým prešla prvá Pakistanská ústava.  

Už od začiatku sa ozývalo veľké napätie medzi dvomi časťami Pakistanu – východnou a západnou. Východný Pakistan bol chudobnejší, viac ľudnatejší a lingvisticky homogénnejší: takmer všetci rozprávali jazykom Bangla. Už pred vyhlásením nezávislosti mnohí argumentovali, prečo Briti nedali možnosť vzniknúť dvom moslimským štátom. V roku 1963 bol zvolený líder východnou časťou krajiny – Sheikh Mujibur Rahman. Rahman, ktorý spojil najdôležitejšie požiadavky voči západnému Pakistanu do tzv. 6tich bodov, s ktorými jeho západný sused nesúhlasil. V 71vom napriek rokovaniam situácia nabrala spád. Pakistanský generál Yayha Khan zavelil armáde prevziať vojenskú moc nad východným Pakistanom. Armáda sa rozdelila na prívržencov východnej časti a tých, ktorí chceli splniť rozkaz. Do sporu sa zapojila India, ktorá chcela zo situácie vyťažiť. Obsadila východnú časť a odzbrojila zvyšnú časť Pakistanskej armády a bol vyhlásený vznik Bangladéša.  

Medzitým v Kašmírskej oblasti s prevažne moslimským obyvateľstvom, ale hinduistickým vládcom vznikol spor, ku ktorej novovzniknutej krajine sa chce obyvateľstvo prikloniť. Či k hinduistickej Indii alebo moslimskému Pakistanu. Prvá vojna o Kašmír začala krátko po vzniku v r. 1947, druhá v 65tom. Situácia sa skomplikovala keď severný sused – Čína so svojou armádou si privlastnila oblasť známu ako Aksai Chin v Indiou kontrolovanom Kašmíre. India v r. 1962 začala Indo-čínsku vojnu, ktorú na plnej čiare prehrala. Od roku 1988 pri vzburách zahynuli desiatky tisíc obyvateľov. Kašmírski moslimovia a militantní bojovníci z Pakistanu, Afganistanu a z cudziny sa pokúšali vytlačiť Indické bezpečnostné zložky preč z Kašmíru. Obe krajiny udržujú sporadické rokovania ohľadne tejto problémovej oblasti, ale zatiaľ neviedli k žiadnemu poriadnemu výsledku. V roku 1999, pred svojim prevratom, generál Mušaráf nariadil niektorým svojím jednotkám inváziu do Indického okupovaného Kašmíru. Bez povšimnutia zabrali niekoľko sto kilometrov teritória. Takticky, operácia Kargil ako bola nazvaná, bola výborným ťahom ale strategicky zlyhala. Medzinárodné spoločenstvo sa obávalo, že tento konflikt môže vyústiť do použitia atómových zbraní, ktorými v tom čase už obe krajiny disponovali a žiadali Pakistan o ústup. Napokon India poslala do oblasti množstvo vojakov a zbraní, čím donútila Pakistan, aby opustil vysoké himalájske vrcholy, ktoré predtým okupoval. Najzabudnutejším a najnehostinnejším miestom posádok oboch krajín je Siachen Glacier. Niektoré predsunuté hliadky sa nachádzajú vo výške 6000mnm. Teplota tu klesne i 50 C pod nulu a fujavice dosahujú i 160km/hod. Vzduch je tu už taký riedky, že ovplyvňuje trajektórie delostreleckých nábojov, na ktoré vplýva najmä silný vietor. Na niektorých miestach sú posádky oboch krajín od seba vzdialené len necelých 300 metrov a mráz si vyžiada často väčšie obete ako straty v bojoch.  

Viac ako 50 rokov sú ľudia z Kašmíru zachytení medzi neustálou rivalitou svojich dvoch susedov. V tejto dobe už dávno vyčerpaní a znechutení bojmi. Dostali by šancu na nezávislosť, pravdepodobne by sa jej rýchlo chytili. Ale z pohľadu Pakistanu i Indie o niečom podobnom je zbytočné uvažovať. A navyše je tu prudko rozvíjajúca sa mocnosť na severe, ktorá je schopná kedykoľvek uvoľnené biele miesto na svetovej mape obsadiť...      

Začiatky náboženského extrémizmu 

Vojenský velitelia stáli na čele krajiny takmer polovicu doby od vyhlásenia jej nezávislosti. A aj v čase civilného riadenia krajiny, armáda intervenovala svojimi rozhodnutiami do vnútornej aj zahraničnej politiky štátu. Nasledujúce desaťročia pravdepodobne najviac ovplyvnil generál Zia ul Haq. Pod jeho kontrolou spravodajská služba ISI, sa stala najmocnejšou inštitúciou v krajine. Viac ako ktokoľvek iný zmenil súčasnú generáciu mladých pakistanských radikálov a ovzdušie v ktorom sa im darí. Tento pandžábsky generál si uchvátil moc prevratom v r. 1977. Zvoleného predsedu vlády dal odsúdiť a obesiť a začal sa snažiť o islamizáciu krajiny. Požadoval viac náboženstva do škôl a za zločiny voči islamu také tresty, ako bičovanie alebo amputáciu končatín. Pôvodnú myšlienku zakladateľov Pakistanu s dôrazom na moslimskú kultúru videl Zia ul Haq presne naopak. „Boli sme stvorení na základe Islamu“, povedal nový generál a začal pretvárať demokratický Pakistan do podoby prísneho islamského štátu, napriek čomu väčšina Pakistancov  zostala umiernená. Buď pre svoju povahu alebo kvôli tradícií sa cíti väčšina pakistanských moslimov príjemnejšie s barelvískym islamom (ktorý je farebnou zmesou indickej islamskej praxe a sufizmu). Inými slovami Pandžábskemu roľníkovi, ktorý práve zožal úrodu, prinášalo väčšie uspokojenie pobývať v sufitskej svätyni, počúvať zbožnej hudbe qawwali a sledovať vírenie dervišov než v radikálnej mešite recitovať korán. Väčšina Pakistancov akokoľvek nemala silu klásť odpor, sa k islamizačnému programu Zia ul Haqa stavala vlažne podobne ako veľká časť vonkajšieho sveta.

To sa však zmenilo začiatkom roka 1979, keď Sovietsky zväz vtrhol do susedného Afganistanu a zahnal státisíce utečencov (poväčšine konzervatívnych príslušníkov paštúnskych kmeňov) cez hranice do Pakistanu. Behom niekoľkých mesiacov sa islamskému snu Zia ul Haqa dostalo obrovskej posily. USA a Saudská Arábia vytvorili s Pakistanom tajnú alianciu s cieľom zaisťovať zbrane, výcvik a miliardy dolárov na podporu protisovietskeho odporu v Afganistane. Durandova línia sa stala aktívnou hranicou Studenej vojny. Amerika bola rozhodnutá vyštvať rusov von z Afganistanu a susedný Pakistan sa stal výhodnou základňou pre ich plány a operácie. Miliardy dolárov, ktoré prichádzali spoza oceánu a od arabských krajín boli investované do tisícov Islamských bojovníkov (mudžahedínov), ktorí boli pripravení vstúpiť do Sovietmi okupovaného Afganistanu. Behom 80tych rokov minulého storočia, keď mudžahedíni víťazili nad Sovietmi, začali vetry extrémizmu vejúce zo severozápadu prinášať chlad už do celého Pakistanu. Milióny dolárov plynuli do sunnitských madrasov presadzujúcich tvrdú líniu a táborov, ktoré boli rozosiate hlavne v NWFP (North West Frontier Province), v prihraničnej časti krajiny. Madrasy však netreba hneď považovať za miesta radikalizmu. Ide často o núdzové zariadenia, ktoré sa majú starať o vzdelanie mladých a chudobných. Istá časť je však pridružená k hnutiu dévbandí odmietajúcu modernosť a hlásajúcu strohý výklad islamu a návrat k “čístému“ islamu, ako ho v 7mom storočí hlásal prorok Mohammed.

V Pakistane dnes pôsobí viac ako 10 000 dobre finančne zaistených takýchto škôl. Než prevzal moc generál Hak, bola ich necelá tisícovka. Tisíce ďalších však pôsobia po krajine neoficiálne. V krajine nie je nič neobvyklého počuť sťažnosti na štátne školy, ktoré od vlády nedostávajú žiadne knihy ani pomôcky. Stovky ďalších je fiktívnych, napísaných na papiery, aby plnili kapsy fiktívnym učiteľom a riaditeľom. Keď chudobní rodičia sa majú rozhodnúť medzi štátnou školou a drahou súkromnou, mnohí z nich pošlú svoje deti do madrasov. Tam ich deti získajú strechu nad hlavou, tri jedlá denne a vzdelanie založené na koráne zadarmo. Keď Hak v roku 1988 zahynul pri doteraz nevyjasnenej leteckej havárií, bola už islamizácia Pakistanu na postupe. V nasledujúcom roku Sovietsky zväz, ktorý mal plno starostí so svojim vlastným kolapsom, stiahol svoje demoralizované vojská z Afganistanu. Spojené štáty vyhlásili svoje víťazstvo a vrátili sa domov, pričom afgánsky ľud ponechali napospas chaotickej vláde vojenských veliteľov - bývalých mudžahedínov. Skončila sa tak jedna významná kapitola vzostupu radikálneho islamu a zároveň začala ďalšia kapitola, v ktorej žijeme dodnes.  

Usáma Bin Ládin a ďalší predáci afgánskeho džihádu sa voľne pohybovali v oboch smeroch cez hranice severozápadného Pakistanu a jeho federálne spravovaných kmeňových oblastí (tzv. Tribal Areas). Madrasy zosílili na radikalizme vďaka prílivu detí z generácie Zial ul Haka. V drsnom hornatom kraji, ktoré zdieľajú Afganistan a Pakistan bolo zasiate semeno Talibanu a Al-Kaidy.  

Generál Pervez Mušarráf je v poradí už štvrtým vojenským generálom, ktorý riadi krajinu. Krajine oznámil, že budúcnosť Pakistanu závisí od ekonomiky. Avšak nevyhnutné podmienky pre ekonomický rast v krajine takmer neexistujú. Vyše polovica obyvateľstva je negramotná. Chýba pevná ruka zákona. Zahraniční investori nemajú istotu v Pakistanskú spravodlivosť, ktorá je skorumpovaná alebo donútená k rozhodnutiam v prospech miestnych partnerov alebo samotnej vlády. V poľnohospodárstve v minulosti zlyhali pozemkové reformy a väčšina malých farmárov, ktorí vlastnia pôdu nemajú prístup k úverom na zafinancovanie do nových projektov. Mušarráf mal veľkú možnosť zmeniť Pakistan. A hlavne dostal na to prostriedky. Rozhodnutie Pakistanu prikloniť sa a podporiť USA po 11.septembri malo za následok výrazný prítok fondov z International Monetary Fund a Svetovej Banky. Civilné vlády v 90tych rokoch boli zmätené opakovanými finančnými krízami. V r. 1998, počas vlády Nawaz Sharif druhého vládneho obdobia, sa Pakistan ocitol na pokraji bankrotu. Krátko po udalostiach 11.septembra 2001 Mušarráf dostal priamo 5 miliárd dolárov do štátnych rezerv. Musel sa veľmi rýchlo rozhodnúť medzi lákavou ponukou zo západu a dovtedy mierovými vzťahmi s radikálmi pohybujúcimi sa medzi paštúnskymi súkmeňovcami v Péšavare, Kvéte a v horách pozdĺž afganských hraníc, najmä v Severnom a Južnom Vaziristane. Potom ako sily USA a ich koaliční partneri sa pustili do operácií v Afganistane, vládnuci Taliban podporovaný dovtedy priateľskou vládou Pakistanu sa rozpadol. Generál Mušarráf sa tentoraz postavil pred tvrdú a dôležitú voľbu, ktorá mala ovplyvniť budúcnosť krajiny na ďalšie desaťročia: buď spolupracovať so západom alebo niesť dôsledky.  

Tribal Areas alebo kmeňové spoločenstvá 

Pokrývajú takmer 25% z North West Frontier Province. Zastupuje ich 7agentúr, ktoré komunikujú s Pakistanskou vládou via Political Agent (PA), sprostredkovateľa komunikujúceho najmä s NWFP reprezentantmi pakistanskej vlády. Kmeňové spoločenstvá fungujú na starom koloniálnom systéme a žijú v nich 2% pakistanskej populácie viac ako 3 300 000 obyvateľstva. Počas britského impéria Briti nedokázali tieto oblasti si podmaniť a tak sa uspokojili s podpísaním mierových dohôd. Staršine, ktorá mala v týchto oblastiach hlavné slovo, poskytla niekoľko výhod za protislužby ako bol napríklad bezpečný priechod pre Britov cez Khyber pass do Afganistanu.

V septembri to bol práve rok, čo Mušarráfova vláda pristúpila na prímerie s kmeňmi a zanechala väčšinu severného Vaziristanu bojovníkom. O sile miestneho Talibanu svedčí aj fakt, že dohodu nepodpísali kmeňoví starší, ale velitelia z hnutia Taliban. Na tieto oblasti sa pakistanské zákony nevzťahujú a vláda tu nemá takmer žiadnu autoritu. Permity, alebo potvrdenia od jednotlivých agentúr sa dajú vzhľadom na aktuálnu situáciu pre turistov ľahko vybaviť do Khyber passu, ale do častí ako Južný či Severný Vaziristán sa človek normálne nedostane. Autorom jedného zo zdrojov, z ktorého čerpám informácie (National Geographic 9/2007), sa pokúšali dostať povolenia asi 4 roky a bezvýsledne. Zrazu jedného večera sa jednému z nich pošťastilo zarozprávať sa s bývalým generálom niekde na juhu v oblasti Sindh, ktorý im jedným telefonátom vybavil vrtuľník a o niekoľko hodín už robili reportáž v danej oblasti.  

Sú to oblasti, o ktorých som nemal pred naším príchodom do Pakistanu žiadne poňatie. Už len keď sme postupne stúpali do Himalájí z Ráwalpindy a vstupovali do Northern Areas (Severných oblastí), mi na jednej zo zastávok začal vysvetľovať spolucestujúci, že Pakistanské zákony tu neplatia tak ako vo zvyšku krajiny. Ale v tomto prípade to bolo úplne zbytočné varovanie si myslím, keďže celá severná oblasť je tak turistická ako sme aj vopred čakali.   

Asi 30km na juh od mesta Péšavar sa nachádza menej známe mesto zbraní: 

Darra Adam Khel 

Darra, neprívetivé mestečko s dvojposchodovými budovami z dreva, s jednou hlavnou ulicou kde výlučne nájdete obchody s kópiami všetkých možných ručných zbraní, amerických, nemeckých, ruských aj francúzskych kópií až po granáty, bazooky a protilietadlové zbrane. Kópie sa robia s takou presnosťou, že aj sériové čísla sa zachovávajú. Každá z mnohých dielní v mestečku sa špecializuje na istú časť výroby, kde už malí chlapci s istou zručnosťou vyrábajú jednotlivé súčiastky s použitím len jednoduchých nástrojov. Nový typ pušky sú obyvatelia Darri schopní skopírovať a vyrobiť do 10 dní. Nasledujúce kópie už vyrobia každé 2-3 dni.

Tieto skúsenosti  priniesol v 90tych rokoch 19.storočia istý Punjabi výrobca zbraní, ktorého prenasledovali v inej provincii za vraždu. Afridi, členovia kmeňa ktorí prebývajú v tomto mestečku, sa naučili predané skúsenosti rýchlo využívať. Z otca na syna sa výroba zdokonaľovala. V dnešných časoch sa odhaduje, že každý deň sa v celom mestečku vyrobí niečo medzi 400 – 700ks rôznych druhov zbraní, ktoré následne prepašujú do Karáčí alebo za hranice do Afganistanu. Najlepšie kusy sa nechávajú v meste, ale drvivá väčšina sa pašuje von za hranice mesta. Počas britskej nadvlády, Briti dávali prednosť týmto kmeňom si vyrobiť vlastné zbrane, radšej akoby mali odkupovávať na čiernom trhu presnejšie britské zbrane. Týmto však podcenili domácich obyvateľov, ktorí sú schopní takpovediac na kolene vyrobiť presnú kópiu akejkoľvek zbrane. Na uliciach ženy neuvidíte, ako v podstate v každom meste v severných a severozápadných častiach krajiny. Ostávajú doma a brány svojich domov prekročia sporadicky a aj to v spoločnosti muža alebo člena rodiny.

Či sa vláda snaží utajiť toto miesto, ktoré nepatrí pod jej správu? Nie celkom: Pakistan Tourism Development Corporation, agentúra pre rozvoj turizmu si ponechala mesto Darra vo svojej brožúrke. Permity alebo povolenia na návštevu mesta sa obyčajne udeľujú rýchlo, hlavne v Péšavare, kde majú jednotlivé kmeňové spoločenstvá svoje pobočky. Nasledujúci deň po príchode do Péšavaru som mal na pláne si vybaviť povolenie i ja a na pár hodín si poobzerať mesto, ale známa ma prehovorila, aby sme sa vydali do Himaláji čo najskôr. Cestou naspäť, keď sme sa zastavili v Péšavare na pár dní už do Darri nevpúšťali žiadnych turistov a povolenia nevydávali. Majiteľ hostela mi len oznámil, že deň pred našim príchodom sa tam pokúsilo dostať ilegálne 5 mladých turistov a kontrola pred bránami mesta ich poslala naspäť. Vstupy na rôzne miesta po krajine si treba dopredu overiť, či je to údolie Swat, ktoré patrí v severnej oblasti Pakistanu k jedným z najkrajších. Bohužiaľ práve tu majú svoju baštu talibanom podporovaní radikály, spájaní s júlovými útokmi na Červenú mešitu. Jeden starší cestovateľ Rakúšan mi spomínal, ako si prišli po troch dňoch pobytu poňho miestni policajti v troch autách. Dali mu pár minút na zbalenie a odprevadili ho naspäť do Islamabádu. Ale sú to hlavne Tribal Areas, kde sa situácia mení zo dňa na deň. Po vojenskej akcii podporovanej vládou na Červenú mešitu sa situácia zmenila znova k horšiemu. Po našom odchode z Péšavaru o pár týždňov už vybuchovali bomby v Sadaar bazaare v Péšavare. Boje v prihraničných horách podporované vládnymi jednotkami a vrtuľníkmi sa posledné mesiace často spomínajú vo svetových médiách. Posledné týždne sú to potýčky vládnych jednotiek so stúpencami radikálov v Swat údolí.

Úprimne povedané, nechcem tu strašit alebo niečo podobné. Z mojich skúseností tých najotvorenejších ľudí s čistým srdcom človek stretol práve v menej turistických častiach krajiny. Či to bolo okolie mesta Chitral alebo už spomínané dúpä, kde bola vyhlásená svätá vojna po útokoch na Afganistan – mesto Dir. Turisti sa tam ukážu pomenej. V Dire som stretol asi najvľúdnejšieho hoteliéra, ktorý nám ponúkol obrovskú izbu za pár šupiek a takmer nič za to nechcel. Alebo či to bol médiami a Lonelyplanet nebezpečne zmieňovaný Peshawar v pohraničí, kde ste cudzincov v celom meste mohli spočítať na prstoch dvoch rúk. Ako sme tak blúdili po meste počas dňa a ja sám počas večerov po zotmení, ľudia sa prihovárali, každý so spontánnym úsmevom. Netreba sa obávať toho, čo človek vidí alebo počuje z médií. V ďalšom blogu chcem popísať o chalanoch, ktorí sa vybrali do Afganistanu cez Khyber pass... Treba mať však na zreteli aktuálnu situáciu a snažiť sa vyhnúť príliš nepokojným oblastiam, kde svetlá európska tvár príliš svieti do okolia aj keď je zahalená v miestnom odeve. Opisy od BBC a National Geographic žurnalistov z tohto roku o tom, ako sa po Južnom a Severnom Vaziristane nachádzajú mŕtvoly miestnych s lístkom “American Spion“ nemá veľký význam zmieňovať. Zbytočné strašenie pre tých, ktorí sa chystajú do severných a severozápadných provincií pozrieť a objavovať pohostinnosť miestnych. Ako som sa už zmienil, pohostinnosť a otvorenosť domácich v severných provinciách je omnoho badateľnejšia v menej turistických častiach napr. severozápad Northern Areas v Hindu Raj a Hindukúš pohoriach. Roky masového turizmu a horolezeckých expedicií rozmaznali miestnych podnikavcov napr. pod Nanga Parbat na Fairy meadows, kde bolo treba zjednávať dole príliš vytiahnuté ceny majiteľmi kempov. Kto pocíti čaro menej turistami navštevovaných miest, ten si populárne oblasti doporučované sprievodcami rýchlo prejde a s oveľa väčšou radosťou sa pustí do oblastí, kde prirodzený úsmev dokáže omnoho viac ako rupky v hrsti... 

Pakistan versus budúcnosť 

Zrejme ste zachytili posledné udalosti okolo výnimočného stavu nastoleného generálom Mušarráfom. Návrat dôležitých protikandidátov generála po rokoch v exile – Benazir Bhutto a Nawaz Sharrifa bol vítaní tisíckami ich stúpencov. Mušarráf sa najnovšie vzdal svojej vojenskej hodnosti. Nie je však otázne kto vyhrá, ale či je vôbec možné nastoliť aký taký poriadok v krajine, ktorá sa skladá z rôznych etník (Panjabi, Paštúnov, Balúčov, Brahui, Sindhi, Mohajirov, pár tisíc Kalashov a stále imigrujúcich Afgánskych utečencov) a napriek tomu je 97% populácie moslimskej viery. Krajina sužovaná konfliktami so susediacou Indiou, traumatizovaná po sebe nasledujúcich vojenských autokratov a silnejúcimi tlakmi zo strany radikálov zo severozápadu. Úspešný jadrový program je pre istých jedincov príliš zaujímavý na to, aby krajinu nechali si ísť svojou umiernenou cestou. Je to krajina bohatá na fosílne palivá (Balúčistán) a stále neobjavené minerálne bohatstvá na severe. Len necelé percento obyvateľstva odvádza daň zo mzdy. Polovica domácností je napojená na elektriku načierno (keď sa pozriete v akomkoľvek meste na elektrické stĺpy, vidíte len hustú spleť káblov napojených na každý jeden stĺp). So stratégiou rozpočtu, ktorá tu funguje už od založenia krajiny (medzi rokmi 1947 a 1959 viac ako 73% rozpočtu išlo na obranu štátu) je ťažko si predstaviť radikálnu zmenu i v budúcnosti. Dnes sa výdavky na obranu pohybujú okolo 30percent, ale na dôležité vzdelávanie, zdravotnú starostlivosť a iné programy sa nájde príliš málo prostriedkov. Práve v tom spočíva zásadný problém. Pokiaľ sa nezmení zásadne zmýšľanie, nezníži korupcia (ktorá je jedným z najväčších problémov krajiny), nepoľaví chudoba otvárajúca brány radikálom a extrémizmu, budú udalosti v tejto krajine rezonovať stále hlasnejšie od Karáčí po Londýn, od Islamabádu až po Washington.  

Medzitým 6 rokov od 11.septembra, sa vzmáhajú sily islamského radikalizmu a s umiernenou väčšinou zvádzajú boj o dušu krajiny.      

 

Použité zdroje:  

National Geographic 9/2007 článok Boj o dušu súčasného Pakistanu              

Lonely Planet Pakistan & the Karakoram Highway                                                                   

Internet - nespočet článkov od BBC, New York Times, Washington post, National Geographic.com atď...

 

 Mapa Pakistanu

pk.jpg

 

Mapa Tribal Areas

ta.jpg

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Laššáková: Kiskov výber ma prekvapil

Poslankyňa za Smer Jana Laššáková tvrdí, že Maďarič na sneme strany hovoril čiastočne aj z jej srdca.

EKONOMIKA

Šramko: Pravidlá na schvaľovanie rozpočtu sú príliš mäkké

Vláda v rozpočte vytvára rezervy v stovkách miliónov eur. Ich použitie je často mimo kontroly parlamentu.


Už ste čítali?