2000 km Pakistanom k Himalájam, alebo k bránam Afgánu

Autor: Andrej Hajdusek | 22.12.2007 o 16:50 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1607x

Pred nami sa rozprestieralo 600km púšte Belučistánu a niekde za ňou nás čakala rieka Indus so svojimi zelenými políčkami a palmami...

Quetta Expressom smer PeshawarQuetta Expressom smer Peshawar

Muzikáá k textu - Nasty letter by Otis Taylor

Plánovaná pol dňová cesta autobusom, naprieč asi najsuchšou časťou našej letnej (zhruba) 20 000km cesty, viedla práve tu. Otvorené dve malé okienka v autobuse niekde v strede, mali byť postačujúcim ochladením pre všetkých cestujúcich. Našťastie pri našich nohách, na úplnom konci busu, pracoval kvalitný ventilátor rovno z pod sedadiel.. Fúkal z neho síce teplý vzduch, ale cirkuloval, čo nám dodávalo pocit chladu. Až v Pakistane si človek uvedomí, aký komfort doteraz prežíval na tureckých a iránskych cestách. 12hodín neustáleho nadhadzovania až kdesi do výšav k streche autobusu. Ale podarilo sa mi odkvecnúť spánkom aspoň na chvíľku.

Viac ako mesiac pred naším štartom z Bratislavy, bola táto časť sveta hlavnou pozornosťou svetových medií. Cyklón Yemyin prudko zasiahol obrovský región od Indie, Pakistanu až do vnútrozemia Afganistanu. Neskorá reakcia a pomoc jednotlivých vlád, zapríčinili násilnosti hlavne v juhovýchodnom Belučistáne. Pretrhla sa veľká hrádza, zničilo prístupové cesty. Vrtuľníky armády a letectvo začali zhadzovať prvú pomoc pre takmer milión ľudí bez domova po príliš dlhom čase protestov.My sme to pocítili len obuchancami na hlave z jazdy po dažďoch zničenej 600km dlhej ceste smerom do Kvéty.

Nad našimi hlavami na streche bola upevnená veľká kopa nákladu. Našťastie sme nemali vrecia poukladané všade naokolo pri nohách ako to bolo na ceste naspäť... Šofér jeden z tých maníkov, ktorí dokážu v rýchlosti rozoznať očami rozdiel medzi púštnou cestou a púšťou v nedozernej krajine si to šinul pneumatika nepneumatika. Kde tu sme míňali opustené ťavy, bez akéhokoľvek majiteľa alebo blízkeho bydla. Asi na prechádzke...

Z článkov ,na ktoré som narazil webovaním na nete ešte pred štartom o tejto oblasti, som si cestu do Kvéty predstavoval omnoho viac “zakalašnikovanú“ resp. dobrodružnejšiu. Aj kolega bloger spomínal mýtnikov so zbraňami, s ktorými sa šofér dohováral pár krát po ceste. V našom prípade to bola rýchla jazda nočnou púšťou bez akýchkoľvek problémov. Čo sa už nedá povedať o ceste naspäť týmto krajom.

Známy Pakistanec Ali, s ktorým sme sa dali do reči ešte na hranici, nás pozval aj druhykrát na “Pakistany čapaty forever“ s chutným bindi a kúskom mäsa na jednej zo zastávok. Verím v to, že keby moslimovia nemali povinné modliace zastávky pri západe slnka tak nestojíme vôbec, ale ideme celú cestu rovno do Kvéty. Takto sme si mohli pretiahnuť kosti a nadýchať sa ešte stále rozpáleného vzduchu uprostred Belučistánu. Väčšina autobusov, miestnych truckov, motorkárov na ceste zo západu do Indie, alebo proste turistov s vlastnými vozidlami prechádza tieto miesta najmä v noci. Len akosi sa to zunovalo naším inteligentoš vodičom na ceste naspäť už do Európy, keď náš prechod trval nie 12hodín ale 26hodín za dosť nepríjemných podmienok, ale o tom neskôr. 

Belučistán, je kraj turistami ešte stále dosť neprebádaný. Na drvivú väčšinu územia platia pre turistov kvôli bezpečnosti rôzne druhy povolení, ktoré sa udeľujú v Kvéte. Či je to severná časť od hlavnej cesty smerom na Kvétu – okolie Chagat Hills, ktoré o pár desiatok km hraničí s  južným Afganistanom (Známe hlavne po 11.sept. keď Pentagon do tejto oblasti a celého južného Afganistanu poslal viacero špeciálnych jednotiek). Alebo centrálna oblasť tohto kraja rozprestierajúc sa do diaľav na juh, kde človek narazí len na kočovníkov a pastierov. Doteraz som nepočul ani nečítal o žiadnom turistovi, ktorý by odbočil z hlavnej cesty, kontrolovanou ozbrojenými zložkami krajiny. Osobne si myslím, že keby sa vrhli dobrodružní naši filmári alias Barabáš a spol na túto časť sveta, malo by to podobný úspech ako objavovanie niekde v džungli Papui, len s tým rozdielom, že tu je výskyt Akáčok trošku častejší než niekde v pralesoch Papui:). Ale po ceste sme stretávali len vysmiatych zhovorčivých ľudkov. Pri večery sa nemali problém prihovoriť. O nás sa staral študent Ali. Turkyňa cyklistka nás ponúkla dobrým čajíkom. Do Kvéty sme dorazili utrmácaní v ranných hodinách. Počkali sme na turecký párik cyklistov, kým si vyložia svoje biky. Ich známy, Turek ktorý už sedem rokov žije v Kvéte, nás nechcel nechať ísť peši kilometer nočným mestom po uliciach na vlakovú stanicu, potom ako sme vypískali všetky predražené ponuky rikšákov a zobral nás svojim malým autíčkom. Na stanici sme sa vyčerpaní rozvalili na karimatky v blízkosti dvoch ozbrojených policajtov a tvrdo zaspali.

Na druhé ráno jemná ignorácia budíka, spôsobila ranné náhlenie pri vybavovaní vecí. Musel som za hodinu a pol stihnúť ísť nakúpiť rikšou do centra, vymeniť tvrdú menu za pakistanské rupky a hlavne vybaviť byrokratickú procedúru študentských 50% zliav na vlak. Do mesta som sa zviezol svojou prvou ázijskou rikšou. Celkom zaujímavý pocit mať pod zadkom prdiace malé teleso, ktoré vyzerá, že to vzdá každú chvíľu. Ale jeho hlavná výhoda je jeho schopnosť dostať sa i do tých najmenších štrbín medzi autá a následne predbiehať. Avšak na druhej strane, pakistanské rikše sú najväčším znečisťovateľom aglomerácií po celej krajine. V Iráne sú to biele taxíky – Paykani so svojou desivou spotrebou. V Pakistane zas tieto prdiace rikše.

Mesto Kvéta postihlo podobný osud ako 800km severne vzdialený Péšavar. Obe mestá sa nachádzajú v blízkosti afgánskych hraníc, pri historicky známych horských prechodoch (Bolan pass a Khyber pass). To im prinieslo posledné desaťročia obrovské počty imigrantov z Afganistanu, rozvoj obchodu, medziiným i s drogami a zbraňami. Ale tie sa dejú najmä v blízkych tzv. Tribal areas (o tých v ďalšom článku). V meste som nestretol žiadneho cudzinca. Ulice s pohľadmi na mne.. zvyk už z Líbye, mi dal nejakú tú skúsenosť a človek to bral normálne. Raz dva som sa spýtal kde nájdem najbližšiu pouličnú zmenáreň. Predajca obuvi ma nasmeroval na jednu ulicu posiatu zmenárňami.  

Aha cudzinec, poďme ho o....$$$ 

V pouličnej zmenárničke pri vstupe sa treba pekne vyzuť. S pozdravom - priložením ruky na srdce, cudzinec u domáceho zaboduje asi najviac. Uvítací čajík, nejaký ten pokec sympatičnosti. Dal som obchodníkovi na známosť, že mám dosť naponáhlo. Začali sme dohadovať kurzy. Skúšal som nemožné a skončil som takmer pri tom nemožnom, ale výhodnom. Sto eurovka dokáže divy. Pri prepočítavaní som si všimol, že nejak so sebou moc kmitá. Tak som si zobral do ruky svoje rupky a ešte raz začal prepočítavať. Zrazu ich bolo o polovicu menej... Tak to som sa ho slušne spýtal kde je tá zvyšná časť. Kukal chvíľku na mňa, nevedel čo robiť. Hodil mi sto eurovku naspäť do tváre a začali sme po sebe hučať a hádať sa. Po pár sekundách, keď som videl, že toto ďalej nepovedie nikam, som zakričal “Stop we start again!!”. Podali si ruky a začali prepočítavať znova bez klamania. Rozlúčili sa ako keby sa nič nestalo, kúpil nejaké ovocie v meste a rikšou naspäť na stanicu.

Rýchlostná vybavovačka a poletovanie medzi piatimi kanceláriami v dvoch rozličných budovách železnice, sme si ISICmi zaistili o polovicu lacnejšie vlaky. No nuž, neboli to ceny iránskych autobusov ale stále výhodné. Hlavne som sa tešil na pohodlnejšiu cestu na lôžku až k severným častiam Pakistanu.Pri nastupovaní do vlaku som sa zakecal s troma chalaniskami z Turecka. S prefoteným Lonely Planet sprievodcom (Z Istanbulu do Kathmandú), ktorý som používal i ja avšak požičaný od známeho, sme sa neskôr vo vlaku zarozprávali. Som sa nasmial ich skúsenostiam s Kvétou. Taktiež si prešli drkotajúcou cestou Belučistánu a na niekoľko dní zakotvili v meste. Recepčný lacnejšieho hotela ich zakaždým nechcel pustiť na ulicu samých, tak museli počkať na policajnú eskortu. S policajtmi v pätách si išli pohľadať aj afgánsky haš... Neskôr ich už policajti tak srali, že sa zavreli do izby na celý deň, kde kúrili a kúrili. Ďalej pokračovali cez Lahore do Amritsaru (Indie) smer Kathmándú a naspäť pravdepodobne letecky.

Vlakom sme postupne prechádzali z vyschnutých púštnych hôr k povodiu rieky Indus. Tam začal byť úplne brutal hic. 40 stupňové teploty spojené s vlhkosťou, na ktorú nie sme my Stredoeurópania zvyknutí. 4ventilátory, otvorené okná dokorán, nič nepomáhalo... Prišiel som pozrieť Turkov ako sa im darí. Ležali už dávno sfajčení na svojich lôžkach neschopní pohybu. Zhruba každé dve hodiny zastavil vlak na stanici, kde o pár metrov ďalej som nešetril na množstve chladených nápojov. Od začiatku si na nás posvietila železničná polícia (v dobrom). Dvaja vysmiati policajti si k nám prisadli. Keď som vstúpil do kupé už tam sedel postarší pán v bielom habite a podobne oblečení tridsiatnik. Postupne sme sa zarozprávali so starším pánom. Veľkú časť života strávil v Stredozemnom mori ako námorník. Robil na nákladných lodiach hlavne obchod s talianskymi mestami. Už na dôchodku, dobre zabezpečený, išiel pozrieť rodinu. Pokupoval mi cez okienkové mreže nášho kupé niekoľko dobrôt. Na oplátku som mu podaroval pre jeho vnuka 1eurovú mincu a pre neho našu desaťkorunáčku. Pozoroval ju s takou úctou.

Mladší spolucestujúci si kedy tedy vytiahol papierik, zmiešal s tabakom a zafajčil afgánsky produkt. Kolegyňa Petra sa smiala na situácií, keď bola v kupé sama s policajtom. Odbehol si na záchod a svoje uzi nechal na lôžku pri nej... Trošku mi to pripomenulo situáciu z Pulp Fiction s Travoltom, ako čakal na svoju obeť a nechal zbraň v predsieni keď si odbehol na záchod. 1500km trasa Quetta Expressom trvala okolo 37hodín, ale bola to dobrá možnosť pozorovať meniacu sa krajinu, život miestnych pri každodennej práci. Za pár minút sa objavilo niekedy toľko možností na krásne fotky, ale pri rozbehnutom vlaku neboli dobré podmienky pre môj aparát. Vysmiate a hrajúce sa holé deťúrence pri chudobných slumoch, oddychujúci domáci, ženy vo farebných sárí na poliach (konečnéé farby! po čiernom konzervatívnom Iráne!)...Niekde za Lahore sme sparno Indusu opustili a smerovali sme do konečného cieľa vlaku – mesta Peshavar. Považovaného za jedno z najnebezpečnejších miest krajiny, hlavne kvôli najznámejšiemu prechodu do Afganistanu – cez neďaleký Khyber pass, s blízkym pašeráckym bazárom alebo Karkhanai bazaar a neďalekým mestom zbraní... 

Padla už dávno noc, bolo tesne pred polnocou, keď som vyšiel z kupé hľadajúc niekoho koho sa spýtam, či vôbec ideme do Peshawaru. Celý vagón prázdny, len škrípot starých vozňov ešte z britských čias. Som narazil zrazu na obrovského Pakistanca, vygúlil som naňho oči, on na mňa – podobne prekvapený, kto to vyšiel z rohu. Ale jeho veľký úsmev ma ukľudnil, spýtal som sa na Péšavar a v klídku sa vrátil do nášho kupé.

Fotky z cesty (ak ich nezobrazuje celé, treba prepnúť internet exlorer)

 

 

Belučistán

 

1.jpg

 

 

 

 

 

2.jpg

Zafúkaným Belúčistánom (v mietach kde je pekná asfaltka..inak len prašná cesta)

 

 

 

3.jpg

 

 

 

 

 

4.jpg

Pakistanské deťúrence počas prestávky

 

 

 

5.jpg

čajík od tureckej cyklistky

 

 

 

6.jpg

 

 

 

 

7.jpg

zničený na dune:)

 

 

 

 

8.jpg

 

 

 

 

9.jpg

 

 

 

 

 

 

10.jpg

kde sa zelenalo

 

 

 

 

11.jpg

 

 Camel transport,s.r.o.

 

 

 

 

12.jpg

 

 

 

 

 

 

13.jpg

Belučistán nadránom

 

 

Quetta Expressom na sever krajinou

 

 

 

14.jpg

 

 

 

 

 

15.jpg

 

 

 

 

 

16.jpg

 

 

 

 

 

 

17.jpg

 

 Eej ale mi je dobre pokial niekto vyhybkou nepohne...

 

 

 

 

18.jpg

 

 

 

 

 

19.jpg

 

 

 

 

 

 

 

20.jpg

 

 

 

 

 

21.jpg

 

Aj napriek nerastnému bohatstvu krajina zápasí s veľkou chudobou...

 

 

 

 

22.jpg

 

 

 

 

 

 

23.jpg

 

 

 

 

 

24.jpg

 

 

 

 

 

 

25.jpg

 

 

 

 

 

 

26.jpg

 

 večne farebné autobusy.. Keby si tak brala BA MHD príklad

 

 

 

27.jpg

 

 

 

 

 

 

28.jpg

 

 

 

 

 

29.jpg

 

 

 

 

 

30.jpg

 

 

 

 

 

31.jpg

 Jedna z mnohých stoviek tehelní rozosiatych popri trati

 

 

 

 

32.jpg

 

 

 

 

33.jpg

 

 

 

 

 

 

34.jpg

 

 

 

 

 

 

35.jpg

 

 

 

 

 

 

 

36.jpg

 

 

 

 

 

37.jpg

 Naši pakistanský spolucestujúci v kupé

 

 

 

 

 

38.jpg

 

 

 

 

 

39.jpg

 

 

 

 

 

 

40.jpg

 

 

 

 

 

41.jpg

 

 

 

 

 

42.jpg

 

Turkish power! 

 

 

43.jpg

 

 

 

 

 

44.jpg

 

 pomarančovníky

 

 

 

45.jpg

 

Mekkáč hneď vedľa Pizza Hut na žel. stanici v Lahore 

 

 

 

 

46.jpg

 

 Usmievavý pekár na predstaničnom námestí v Lahore

 

 

 

 

48.jpg

 

 

 

 

 

49.jpg

 

 

 

 

 

50.jpg

 

 

 

 

 

51.jpg

 

 

 

 

 

52.jpg

 

 

 

 

 

53.jpg

 

 

k večeru... smerom do Peshawaru

 

Trasa Pakistanom tam a naspat

 

Zelena - tam

Fialova - naspat

vz.JPG

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slováci vyškolili majstrov Európy. Akú majú šancu postúpiť?

Naši môžu postúpiť do semifinále z druhého miesta, ale musia čakať na vývoj v ďalších dvoch skupinách.

ŠPORT

Opäť ukázal výnimočnosť. Keď mu dáte loptu, akoby ste ju vložili do banky

Hodnotenie futbalistov po výhre nad Švédskom.


Už ste čítali?