Z Yazdu na hranice

Autor: Andrej Hajdusek | 25.11.2007 o 5:42 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  2110x

Bam, Zahedán stopovanie, Mirjaveh checkpoint a Iránsko-Pakistanská hranica (Taftan Checkpoint)

Taftan check point policeTaftan check point policefrom web

Chill muzička na čítanie 

Po jednodňovej prehliadke mesta Yazd, sme nasadli na večerný autobus smer - prihraničné mesto Zahedán (12hodinová cesta púšťou). Človek zaspí pri pohľade na ubiehajúcu púšť, zobudí sa pri pohľade na púšť. Ráno bolo krásne. Za blížiacimi sa horami vychádzajúce slnko pekne sfarbilo kamenistú púšť do ranných farieb. Miestami sme míňali stáda kôz s pastierom, žiadne bydlo široko-ďaleko. V pravidelných niekoľkokilometrových rozstupoch sme prechádzali okolo kamenných, strážnych vežičiek zo starých čias. Cestou sme prechádzali aj mesto Bam.  

Bam 

Mesto Bam patrilo do konca decembra 2003 ku klenotom Iránskeho turizmu. V starých časoch mesto slúžilo ako zastávka na obchodných cestách medzi Indiou a Pakistanom na jednej strane a Golfským zálivom a Európou na strane druhej. Množstvu cestovateľ vrátane Marka Póla mesto Bam učaril vysokými hradbami z vysušenejj hliny, 38 vežami a najmä rozprávkovou citadelou Arg-e Bam. Takmer všetko zničilo zemetrasenie o sile 6.8 richterovej škály, skoro ráno 26. decembra 2003. Zemetrasenie zabilo okolo 30 000 nepripravených obyvateľov, celé rodiny. Záchranárske tími vyrazili z viacerých krajín aj rôzne charitatívne fondy sa zriadili (medziiným aj priamymi svedkami tých dní –  zahr. turistami) na pomoc sirotám a obyvateľom. Hlinené pamiatky boli takmer úplne zničené. Posledné roky sa snaží Iranian Cultural Heritage organization aj za pomoci Japoncov vybudovať presnú kópiu aspoň tých najznámejších stavieb, ale potrvá to ešte dlhú dobu. Pôvodne som rozmýšľal sa v starom zničenom meste zastaviť, ale na odporúčanie známeho, ktorý spomínal, že tam nie je ozaj čo vidieť, sme staré centrum minuli o pár kilometrov na sever.

Táto oblasť sa za posledné obdobie stala známa pár únosmi (teda za posledné roky ich je viac než dosť), ktoré má na svedomí miestny náčelník. Nejaký mesiac pred naším príchodom to bol párik Belgičanov, ktorých z hlavnej cesty medzi Bamom a Zahedánom odchytili ozbrojení miestni drogový pašeráci a priamo v Bame podobne do blízkych hôr zobrali 23ročného Japonca. Ich vodcovi v obidvoch prípadoch išlo o výmenu svojho uväzneného syna v Teheráne. Únoscovia sa o nich celkom starali, len trpezlivosť postupne dochádza Teheránu, ktorý na ich oslobodenie bezvýsledne poslal vojenské tímy. Nakoniec sa v oboch prípadoch (ako si pamätám) obe strany dohodli a pašeráci ich prepustili.  

V autobuse smerom do Zahedánu som mal prvú možnosť si prezrieť tradičné pakistanské habity. Voľné dvojdielne šaty zo vzdušnej tkaniny. Zahedán má svoju zlú reputáciu aj medzi Iráncami ako prihraničné mesto blízko Afganských hraníc. Či už sú to drogy alebo prevoz lacného benzínu/nafty do Pakistanu, kde je cena za liter omnoho vyššia. Na autobusovej stanici sme s vyjednávaním taxíku na zvyšných 60 km (100 000Rial) neboli spokojní a rozhodli sme sa vyskúšať stopovanie, konečne. Stopovanie v Iráne to je záležitosť pradlhá, alebo s problémami. Teda viem, že v kníhkupectvách dostať cestopisy 2 roky po Ázií“ od manželov Novotných. Postupne sa prestopovali až k pakistanským hraniciam, ale na to treba hlavne čas, ktorým sme nedisponovali. Za necelých desať minút nám zastavili tak akurát dve policajné autá a plno osobákov, ktorí nám taktiež začali vysvetľovať kde je blízka autobusová stanica. Niekedy môžete vysvetľovať koľko chcete (že stopujete, nemáte peniaze, no taxi, no bus, zadarmo chcete, len 60km), omieľať to i tisíckrát a domáci povie okej, yes, no problém, no money a zoberie vás o niekoľko kilometrov úplne na inú stranu za mesto, na kruhový objazd k taxíkom. Vtedy ide človeka šľahnúť, lebo nevie za koľko hodín sa z tohto miesta dostane. To sa nám presne stalo. Zobral nás na kruhový objazd úplne od hlavnej cesty za mesto, ale našiel sa domáci, ktorý postával pri zjednávaní s taxikármi a išiel naším smerom za výhodnú sumu.

Cesta zo Zahedánu už pripomína také malé dobrodružstvo. Horúčava smerom od mesta Yazd začína naberať na stupňoch. Jediná asfaltka, ktorá spája Pakistan s Iránom vedie púštnou kamenistou oblasťou s neveľkými pieskovými dunami a horami na ľavej strane -  smerom k Afganistanu. Ale najmä sú to pašeráci, teda obchodníci s lacným iránskym benzínom, ktorí jazdia v kolónach 4-6tich Toyota džípoch. Tí, sa svojsky predbiehajú (neviem aká by bola ich reakcia, ak by sa náš domáci rozhodol dupnúť nato a prefrčať ich:). “Toyoťáci“ si to niekoľko sto metrov pred každým checkpointom stočili kilometer do púšte, aby sa vyhli policajným kontrolám a veselo nápadne prášili za sebou púšťou ďalej, aby zas za nejaký čas sa opäť napojili na cestu a pokračovali k hranici. Za odbočkou k poslednému Iránskemu sídlu – Mirjaveh sme museli na väčšom checkpointe vystúpiť. Asi 20 zelených vojakov (niektorí omnoho mladší ako my) so samopalmi, spomaľovali a kontrolovali vybrané autá. Keď nás zazrel prvý vojak vyletel na nás s otázkou – tourists? Toľko krát po ceste som mal chuť odpovedať – no terrorists, ale nebudem predsa zhoršovať situáciu:) 

Mirjaveh checkpoint 

Tento policajný checkpoint, to je ďalšia téma sama o sebe. Vysadili nás. Okolo nás sa zhŕklo niekoľko zvedavých detí. Vedúci smeny nám povedal, aby sme čakali lebo musíme mať policajný doprovod vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v oblasti. Dostali sme na osvieženie plechovky a džúsiky. Peťa nakrúcala ako sa prevážajú ťavy v pickupoch. Bol som zvedavý, kde sa podeli všetky tie pašerácke autá. Stačil pohľad za seba, na ktorom sme sa celkom bavili. Toyoty boli odstavené pár desiatok metrov od checkpointu a asi 100metrovú trasu smerom k Pakistanu  prekonávali zaplatení pomocníci s 50litrovými barelmi za kontrolou peši. Pomaličky, krok za krokom s nákladom na chrbte. Nikoho to netrápilo, pravdepodobne každodenný rituál. Veliteľ k nám podišiel, pozrel za nás a za chvíľu už v ruke s akáčkom mieril na jedného cupitajúceho s barelom. Mieril, ja rozmýšľam hádam chce vystreliť len niekoľko výstražných výstrelov. Zanedlho už buchotal s puškou o zem. Sa mu zasekla a nechcela vystreliť. Niekoľko minút rozoberali a riešili zbraň ešte s jedným policajtom a potom to nakoniec vzdali. Lucky bastard, pomyslel som si a pozoroval už cupitajúceho pašeráka ozlomkrky za najbližší kopček. Na checkpointe sa vynímala pekne veľká tabuľa “No Pohoto“, ktorú som odfotil až cestou naspäť z Pakistanu, keď nebolo na okolí toľko policajtov. Cesta naspäť, z Kvéty do Zahedánu a ďalej, nám priniesla omnoho väčšie útrapy, ale to spomeniem až neskôr.

Čo stojí za zmienku, keď sme sa vracali o mesiac na to naspäť do Európy, bol mladý asi tak 15ročný “policajt“ asi jediný ozbrojený z celej miestnej posádky. Vyzeral chudák so zbraňou tak chabo, že on by bol práve asi ten posledný, kto by zbraň použil. Jeho kolega, chalanisko v mojom veku, sa dosť evidentne nudil, tak pred každým autom nápadne ručnou pákou (ktorá bola spojená s vystrkujúcimi sa hrotmi na defekty v zemi) pozdvihol ostré hroty. Tesne pred pneumatikami ich zasunul naspäť a okamžite sa skryl za auto a vydával zvuky vyfukujúcich pneumatík. Keď to vodič nepočul, tak vstal a začal kričať defekt, defekt!. Zakaždým vodič vystúpil a prezeral kolesá dosť nervózny... no, ale my sme sa celkom pobavili.   

Nakoniec sme dostali ochranu jedného útleho policajta, ktorý odchytil najbližšie auto a mohli sme sa zviesť až na hranicu (V prípade platenia taxíkov zo Zahedánu turisti musia na tomto checkpointe vystúpiť tak či tak). Povestná Iránsko-Pakistanská hranica (Taftan checkpoint), sa nachádza uprostred ničoho v púšti. Najbližšie je pár kilometrov vzdialená dedina Taftan, ešte pár neveľkých sídiel a prvé väčšie mesto Kvéta sa nachádza 600kilometrov na východ púšťou Belučistán. 

Taftan checkoint 

Na hranicu sme prišli pred obedom. Pár jednopodlažných budov, kde sa vykonávajú pasové kontroly, malý bufet, húf otravujúcich ale dôležitých vekslákov. Dlhé rady čakajúcich domácich, najmä do Iránu a neďaleké veľké prekladisko kontajnerov a tovaru z Iránskych truckov na pakistanské, svojsky pomaľované nákladiaky.

Kvalita Iránskych ciest je porovnateľná s tými v Európe alebo v Turecku. Cesty, po ktorých si to autá a Iránske moderné, klimatizované autobusy šinú bežne stovkou. Ozajstná Ázia, aspoň touto južnou trasou (ak to beriem z pohľadu vycestovania do Ázie aj cez Rusko alebo Strednú Áziu, kde som sa ešte nemal možnosť dostať) začína až týmto miestom. Od tohto miesta treba radšej zabudnúť na vykachličkované turecké wécka, hladkú nedrkotajúcu cestu a bezbolestné trávenie. Aj keď je Irán iná kultúra, iné zvyky ale v podstate služby ako v Európe. Od Taftanu sme sa začali zoznamovať s troma druhmi pakistanského jedla – dál (varená šošovica s korením), bindi (varená zelenina s korením) a večné čápááátýý – pľacatý chlebík, ktorý nás prenasledoval celú dobu Pakistanom (teda už od Istanbulu, len v inej forme) a cestou naspäť sme obaja bedákali nad každou spomienkou na náš slovenský chlebík. Ale prvé týždne je čapaty úžasný pokrm, len časom už všetko voľajak začne liezť na city. V tomto prípade na jazyk.

Na hranici sa nám prihovoril Pakistanec – študent Ali, ktorý sa vracal domov pozrieť rodinu po roku štúdia v Gruzínsku. Ubezpečil nás, že nám pomôže pri vyjednávaní kurzov na hranici. Ale ako sme čoskoro zistili, ho domáci viac osierali ako bežných turistov. Zaplatil predražený taxík k hraniciam, nevyjednával ani pri vymieňaní peňazí ani pri kúpe lístka na autobus. Tak som sa do toho pustil radšej sám. Na Iránskej hranici sme sa ako turisti mali právo predbehnúť, tak to nezabralo dlho. V Pakistane sme vyplnili svoje údaje do prvej našej kontrolnej knihy, ktorých sme po celej krajine až k Čínskym hraniciam a naspäť popri Afganistane povypĺňali neúrekom. Policajt nám ponúkol nápoje. V knihe sme si pozreli kedy a aký turisti prešli hranice.

Drvivá väčšina cudzincov, ktorá prechádza z Európy po zemi, ide cez tento prechod (Jediný dá sa povedať na stovky kilometrov). Najbližšia bezpečnejšia cesta je až nad Afganistanom cez Tadžikistan do Pakistanu alebo Číny. Je jeden otvorený prechod z Iránu do Afganistanu z Iránskeho najposvätnejšieho mesta Maschad do Afgánskeho Heratu, ale to je na každom ako zhodnotí aktuálnu situáciu. Pakistanec Ali, nás pozval pod stan do provizórneho bufetu. Sadli sme si k ľudkom na koberec. Horúčava na slnku neúnosná (ale to sme ešte nevedeli, že púštny horúci vzduch, je stále lepší ako to vlhké Indusovské sparno o pár dní na to). Takpovediac z nikadiaľ chlapci-pomocníci priniesli už spomínaný bindi, dál a čapaty s čerstvou vodou. Neskôr sme si všimli, že to majú predsa len niekde uložené. Tentoraz v malých hlinených krčahoch za plachtou. Zoznámili sme sa s Istanbulským párikom mladých učiteľov, ktorí sa prebicyklovali až sem. Teda, ak mám byť presnejší s nejakými etapami v autobusoch a púšť Belučistán nechceli taktiež riskovať. Vybavili sme si miesta v autobuse na sedenie všetci štyria vzadu (Nedoporučujem, nedoporučujem a zas len nedoporučujem...no a my sme túto chybu spravili aj druhýkrát cestou naspäť, ale to ešte popíšem) a keď sa naplnil bus sme sa mohli vydať skrz púšť do Kvéty.

pár fotiek

1.jpg

zo Zahedánu k Pakistanu (za modernej elektro - Iránskej muzičky)

2.jpg

kilometer za kilometrom v púšti Belúčov

3.jpg

prekladisko truckov pri hranici

4.jpg

Mapa našej cesty Iránom smerom do Pakistanu (zelená) a naspäť do Európy (žltá)

Iran_mapa_cesta.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Laššáková: Kiskov výber ma prekvapil

Poslankyňa za Smer Jana Laššáková tvrdí, že Maďarič na sneme strany hovoril čiastočne aj z jej srdca.

EKONOMIKA

Šramko: Pravidlá na schvaľovanie rozpočtu sú príliš mäkké

Vláda v rozpočte vytvára rezervy v stovkách miliónov eur. Ich použitie je často mimo kontroly parlamentu.


Už ste čítali?