reklama

Po prvý krát do Iránu

Z Esendere cez Teherán ku Kaspiku a smer Damavand

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
mólo pri Kaspickom mori v Nowshere
mólo pri Kaspickom mori v Nowshere 

Hranicu v Esendere som si takto prázdnu teda nepredstavoval. Južná Turecko – Iránska hranica na ceste do najbližšieho väčšieho mesta Orumnyié bola takmer bez áut. Akurát s jedným taxíkom čakajúcim na zákazníkov. Taxikár nám ešte pripomenul, aby si kolegyňa dala na hlavu šatku a vybrali sme sa do budovy vybaviť potrebné procedúry. Pár otázok pri okienku, potom sme prešli niekoľko metrov dlhým kobercom nasiaknutým smradľavou dezinfekčnou látkou a boli sme v Iráne. Pri vchode postávala početná ženská skupinka zahalená v habitoch. Tak a teraz neuvidím najbližší mesiac a pol odhalenú ženu, mi prebehlo hlavou. Ako to na hraniciach býva, hneď sa na nás nalepil miestny vekslák a začal nám ponúkať brutal nevýhodné kurzy. Tak s ceruzkou a papierom, s hádavými hlasmi a úsmevmi na tvárach sme sa dopracovali zhruba do výšky kurzu, ktorý mi kamarát dal vedieť mejlom pár dní pred vstupom do Iránu. S pár Chomeiního bankovkami v kapse sme pokračovali s vyjednávaním taxíku. Po západe slnka sme zanechali hory za sebou a za necelú polhodinku sme sa predierali mestskou premávkou.   

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Taxikár nás vyhodil niekde v meste so slovami, že si už nejako poradíme a začal každodenný obrad vyjednávania s domácimi. Na autobusovej stanici nám pomohol pri kúpe lístka okoloidúci mladý chalan. Pri našej reakcii na cenu lístka (do viac ako 1000km vzdialeného Teheránu = 8$) nám len odpovedal, že to nie je vôbec lacné. Asi mesiac pred naším príchodom po celej krajine zavládli nepokoje ako reakcia na prídelový systém benzínu a nafty. Vláda z obáv udelenia ďalších sankcií bezpečnostnou radou OSN a problémom so spracovaním ropy, sa rozhodla šetriť štátne zásoby a prideliť každej domácnosti 100 litrov benzínu a taxikárom 900l na mesiac. To sa samozrejme obyvateľom krajiny dva krát väčšej ako je Francúzsko nepáčilo a v nasledujúcich pár týždňov sa zapaľovali pumpy a autá. Odvtedy sa protesty z ulíc vytratili, ale ľudia stále nadávali. A najmä taxikári túto záležitosť s chuťou opakovali turistom dookola. Prídelový systém sa samozrejme postaral o zdvihnutie cien cestovného vo verejnej doprave.  

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pri nastupovaní do autobusu sa mi podaril husársky kúsok. Pri zoskoku z vyššieho obrubníka, som si fajne vytkol kotník a scupal sa do olejovej mláky pri autobuse. Tak som 10hodín smrdkal od oleja v buse. Tam sme mali po prvý krát možnosť vidieť iránsku "autobusovú" kinematografiu. Keďže Irán sme prešli hlavne autobusmi (ktoré sú z európskeho pohľadu extrémne lacné a veľmi pohodlné), nejaký ten filmík si človek pozrel. Boli to hlavne staré veci, ktoré bežný Iránec má už tipujem opozerané, ale prvý dojem je dosť brutál. Iránsky Schwarznegger, ktorý päsťuje 10tich ľudkov naraz a vyzerá byť dosť nezničiteľný (lebo ho drží pri živote láska k istej slečne), ktorú samo nakoniec filmu získa. Alebo tri nevesty v bielom (dosti pekné herečky), ktoré sa v aute (kapota plná kvetov, ako je v Iráne zvykom vyzdobiť autíčko na svadbu) vozia a niečo po celý film vystresované riešia. Stalo sa, že nám niekedy pustili film, ktorý sme mali možnosť vidieť už po tretí krát, za oknom hodiny rovnej púšte...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V metropole Teherán sme ostať nechceli. Potrebovali sme sa po niekoľkých dňoch stopovania umyť a ja hlavne zrehabilitovať nohu. Kúpili lístky na bus ku Kaspickému moru naprieč najvyšším pohorím Iránu – Alborz. Práve bola moslimská nedeľa, teda piaty deň v týždni - piatok. Po ceste som sprvu pozeral udivene von oknom, či tí ľudia srandujú alebo je tu tak málo miesta. Iránci sú totiž absolut fanatici do piknikovania. Nemajú problém si postaviť stan aj naprostred ciest na trávnik s hustou premávkou. V parkoch je dovolené piknikovať. Vo všetkých väčších parkoch je verejný prístup k vode, toalety, stánky s občerstvením... Piknik je pre Iráncov spoločenská udalosť, spôsob ako sa zabaviť s kamarátmi ale najmä stráviť čas s rodinou. Neskôr som si aj uťahoval z niektorých iránskych známych, že bez pikniku by život predsa strácal zmysel.  

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cesta naprieč pohorím bol zážitok. Z roviny sa zdvíhali serpentíny vysoko nad terén. Hustá premávka, miestami dosť nebezpečné spády do hĺbky. Najmä na druhej strane, keď sme už schádzali dole do mesta Chalus k pobrežiu. Damavand sme ešte nezazreli, keďže sa nachádzal o niečo viac na sever, ale prechádzali sme veľkú vodnú priehradu v štýle tej Coloradskej. Geológia kopcov naokolo by stála za fotky, ale cez špinavé okná autobusu som to nechal tak. Pohorie robí prirodzenú hradbu od mora a vo veľkej miere ovplyvňuje počasie v celom regióne. Zatiaľ čo juh dostane niečo tesne nad 200mm zrážok za rok, o sto kilometrov na sever pohoria, ovplyvnenom Kaspickým morom je to už takmer 1000mm. Severné svahy sa zelenajú a po väčšinu roka sú zatiahnuté v oblakoch.  

Po tom ako sme sa zamotali v uličkách mesta, sme za pomoci domáceho našli rodinu, ktorá prenajímala izbu. Na neďalekej pláži sme narazili na jedného rakúskeho biológa, ktorý robil výskum v okolitých kopcoch. Ale po tom ako sa dozvedel, že nevieme po nemecky, tak bol akosi nenadšený a ochladol.. rakušáci...

Domáci nám doniesli uvarenú domácu zeleninku a ovocie. Konečne si dobre vydýchli. Pokukal som miestne tv kanály a jeden z nich bol spravodajský. Nevyčítal som, ako sa volal, ale pohyblivé titulky mal v angličtine. Ako som sa snažil tak som sa snažil, pocitu, že titulky sú tak trochu vytrhnuté zo svetového kontextu som sa nemohol ubrániť. Správy síce informovali, čo sa deje vo svete, ale boli dosti jednostranné. Dopozeral som a šiel som na najbližší internet. Stretol známeho, ktorý nám pomohol nájsť izbu a slušne odmietol večeru na ktorú nás pozýval k pláži. Kolegyňa spala, čo mi bolo trošku ľúto, lebo chlapík vedel dobre po anglicky a bola by s ním zaujímavá reč. V net café nechcelo otvoriť gmail, čo ma zarazilo. Spýtal som sa admina, či je to možné. Pokrčil plecami.. Našťastie v ostatných častiach krajiny nebol s kontrolou web stránok problém (ak nerátam bleskovky alebo iné stránky, kde sa občas vyskytujú nahotinky. Tie boli zablokované). Rodinka, u ktorej sme bývali pozostávala z niekoľkých detí a tie zrejme turistu ešte nevideli, resp. len sporadicky. Najstaršia sestra rozprávala dobre po anglicky. Doma zahalené ženy nechodia. Akurát, keď sme došli po prvý krát k nim, jedna z jej mladších sestier bez šatky na hlave si nás nevšimla. Trošku sa preľakla a utekala do izby si ju zobrať. Ináč sa dievčatá nehanbili a normálne sa dalo s nimi komunikovať. Ale o kočkách ešte popíšem viac v ďalších blogoch.  

Na druhý deň sme sa šli, teda aspoň plánovali, ísť okúpať na pláž. Kúpacia pláž pre ženy na ľavo za múrom. Pre mužov podobne napravo. Tak sme chvíľku posedeli. Nemal som chuť sa ísť kúpať s hrajúcimi 40tnikmi vo vode (ako som ich videl z diaľky). Náhodou pristál malý, motorový čln pri brehu, ktorý vozil domácich. Tak, že vyskúšam vyjednať. Nepýtal veľa. Hybaj ho zobrať batohy a za niekoľko minút sme už boli asi kilometer od pláže. Prezliekli sme sa v loďke a vyskákali do mora. Voda bola najmenej slaná zo všetkých morí. Aj salinita Čierneho mora je omnoho silnejšia. Ale super pocit. Vedel som, že až do príchodu naspäť do Európy sa v mori neokúpeme. Majiteľ člna sa všemožne snažil pri každom raze pomôcť kolegyni von z vody. Ten bol celý bez seba, ale zároveň aj poriadne nekľudný a hlava sa mu neustále otáčala na všetky strany. Žeby mravnostná polícia vlastnila aj motorové člny? Po zážitku dievčaťa v plavkách potom nemal ani záujem o peniaze.     

Postupne sme sa presunuli lokálnymi mikrobusmi a taxíkmi do mesta Amol na ceste pod Damavand. Bol už neskorý večer a posledný bus sme smerom na Teherán cez pohorie zmeškali. Na autobusovej stanici sa okolo nás nazbieralo taxikárov, zamestnancov autobusovej stanice, dokonca aj upratovači a okoloidúci (ako to tak býva v krajinách, kde turisti veľmi často nechodia). Dlhá snaha sa dorozumieť s ľudkami, že či môžeme na autobusovej stanici prespať bola korunovaná vďaka “telefonátu známemu“. Tentoraz nie Nikodýmom ale manažérom jednej autobusovej spoločnosti ako sme sa neskôr dozvedeli. Nechcel nás nechať prespať na kobercoch v oddychovej časti stanice a pozval nás domov. Nevedel vôbec po anglicky a nevedel som, či nás má v pláne zobrať k sebe alebo do nejakého hotela.  

Ubytovanie je v Iráne asi najdrahšia položka pre turistu. Človek sa naje slušne do dvoch - troch dolárov. Benzín je pravdepodobne najlacnejší na svete ( 1L za 2,5 SKK), ale pre turistov je to s ubytkom trošku drahšie. Nie všade Vám dovolia prespať za lacný peniaz v domácich ubytovniach (neviem si teraz spomenúť ich názov, predsa je len skoré ráno). Vo veľkej miere je dovolené turistom prespávať len v hoteloch. Tie z pasu vyplnia isté úradné formuláre a myslím, že za ubytovanie turistu sa odvádzajú v krajine aj vyššie dane. Ale hlavne bezpečnostné zložky to chcú mať pod kontrolou, kto kde spinká. Ceny v hoteloch sa pohybujú od najlacnejších 5-6 dolárových cez priemerné 10dolárové a vyššie.  

Marshala, manažér autobusovej spoločnosti nás pozval k sebe. Bohatšia rodinka s krásnym bytom a štyrmi deťmi. Obrovská plochá tv na ktorej sme prezerali pár našich odfotených záberov rovno z esdé karty. Za krátku chvíľku pripravili na koberec bohatú večeru s rybou, zeleninové šaláty, zemiaky, ryžu, nejaké sladkosti a dezert. Ako pustil som slušne do toho. Keby nezavolal Marshala svojho známeho – Alího, učiteľa angličtiny, tak by som im dosť neslušne tú večeru zožral pred ich očami. Ali je syn Marshalovho nebohého kamaráta, ktorý zomrel počas Iránsko-Irackého konfliktu (osem ročná vojna v 80tych rokoch). Obaja bojovali na fronte a po vojne pravdepodobne Marshala pomáhal Aliho rodine.  

S Alim sme debatovali niekoľko hodín. Bol som hlavne zvedavý na jeho pohľad na politickú situáciu, konzervatívne zvyky v krajine, vládu a iné. On samozrejme si spätne zisťoval náš európsky pohľad. Som sa zasmial, keď sa ma vyčítavo spýtal na film 300. O tom ako západ vo filme zobrazil Peržanov. Snažil som sa mu vysvetliť, že je to len hollywoodsky film, a práve v tomto prípade skôr išlo o grafické efekty.. 

Na druhé ráno nás Marshala pozval na raňajky, dohodol nám autobus, dokonca zaplatil vodičovi aj za prázdne miesta, aby sme nemuseli čakať na zaplnenie mikrobusu a vyrazili smer dedinka Rheine a vulkán Damavand. Fotos    

Obrázok blogu

So "Všepomocníkom" domácim

Obrázok blogu

Pohorie Alborz takmer vždy zahalené oblačnosťou

Obrázok blogu

Kotviace ruské lode pár km od pobrežia (prevoz plynu)

Obrázok blogu

Marshalove ženy

Obrázok blogu

Hlava rodiny

Andrej Hajdusek

Andrej Hajdusek

Bloger 
  • Počet článkov:  55
  •  | 
  • Páči sa:  0x

poďme všetci do lesa...Feedjit Live Website Statistics Zoznam autorových rubrík:  Aljaška 2005Sev. Afrika a Stredný východ 'Írsko 2006 - 2007SlovenskoHimalayas tour 2007Ázia leto 2008Nezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu