Prvýkrát som sa stretol s pojmom diaľkových trás skrz celú Európu na Zochovej chate v Malých Karpatoch na turistickom rázcestníku. Kde bola uvedená aj Európska “diaľkoplazová“ asociácia, majúca na starosti medziiným i zbieranie informácií o týchto diaľkových trasách v jednotlivých krajinách.
Tzv. diaľkoplazectvo si od polovice minulého storočia našlo priaznivcov najmä medzi turistami, ktorým niekoľkodenné hrebeňovky nestačili na vybitie energie a chceli svoje horizonty posunúť ďalej. Vstávanie zavčas rána, prekonávanie desiatok kilometrov za deň namáhavým terénom. Zastavujúc sa len na nutné, krátke prestávky a trekovanie ďalej až do západu slnka. Prekonávanie pohoria za pohorím. Prudké výstupy na vrcholy a nasledovné schádzanie do dolín, motivované ďalšími siluetami hôr na horizonte...
Moje prvé ozajstné dobrodružstvo skrslo v hlave náhle. Pred zhruba piatimi rokmi, keď som mal takmer celé leto pred sebou. Pozeral som sa na mapu Slovenska a spravil rozhodnutie – peši zo západného na východné Slovensko na rodinnú chatu vo Volovských vrchoch. Niekoľko dní príprav. Doma som našiel starý trojuholníkový stan, 60litrový batoh a poďme ho zo Smoleníc, nasledujúc magistrálu SNP alebo E8mičku smerom na východ. Skracujúc si občas cestu autobusom cez kotliny, aby som spoznával najmä hory, kam som sa predtým ešte nedostal. V batohu som nosil jednu väčšiu automapu a niekoľko turistických máp pohorí. Energiu, ktorú som vtedy pociťoval a radosť z rýchlosti akou mi terén prebiehal popod nohami (ak nerátame ten autobus:), som zatiaľ odvtedy nezažil. Aj keď počas niekoľkých dní príprav som nenašiel žiadneho parťáka na môj plán, každý deň som bol v kontakte s turistami prebiehajúc ich na ceste alebo míňajúc oproti. Či to bol horár, ku ktorému som sa pridal z Blatnice cez Veľkú Fatru. Cestou ma zaviedol do svojej skrytej chatky hlbšie v lesoch, z ktorej bola možnosť pozorovať medveďe (Ja som bohužiaľ videl len odriapané stromy dookola chatky). Alebo či to bola partia chalanov Skaličanov, ku ktorým som sa pridal na celú hrebeňovku Nízkych Tatier. Niekde pred Homôľkou v Kráľohoľskej časti Nízkych Tatier som sa pri jednom prameni zarozprával s asi 30tnikom, ktorý išiel nápodobne len 500km smerom na Kysuce z východného Slovenska. Ja som takú vzdialenosť počas tohto pochodu neprešiel. Mohlo to byť niečo vyše 400km za 12dní. V ľahšom teréne sa prešlo samozrejme viac, ako niekde v rázovitom Veľkej Fatry alebo Nízkych Tatier. Pamätám si, keď som prespával v jednej búde pred Andrejcovou chatou v Nízkych Tatrách. Vybalil som sa na noc a zrazu vošli Estónsky turisti do búdy, kde sa ma dosť očividne všetci zľakli. V jednej ruke veľký nôž, v druhej cibuľa. Som si pomyslel, že už nejaký ten deň som sa nevidel v zrkadle (a vlastne neoholil ani pred výletom). Aj keď sa človek oplachoval v prameňoch a najbližšie toho dňa som sa kúpal až na Dedinkách v Palcmanskej maši.
Bolo to to leto, keď minister pôdohospodárstva vydal zákaz kladenia ohňov v prírode a pohybovať sa mimo vyznačených chodníkov, kvôli pretrvavajúcemu suchu. Za 12dní neustáleho pochodu, mi len raz zapršalo a to bola taká náhla prietrž mračien v Malých Karpatoch za Dobrou Vodou, že som sa nestihol vôbec ukryť v lese. Na druhé ráno som mal "celobatohové" sušenie na Štefánikovom bradle.
Ale s neočakávaným výdajom energie a jej nedostatočným dopĺňaným prišli aj zlé spánky a haluzné sny z vyčerpanosti. Schudol som niekoľko kíl a po príchode som sa mohol v pase rovnať s chudšími kamarátkami. Chvíľku trvalo, kým som sa dostal do “pôvodného stavu“, ale stálo to určite zato. Miesta, ktoré som prešiel, by mi pri normálnom výletovaní trvali neporovnateľne viac dní. A takto som mal základy, kde čo ako sa nachádza na tom našom krásnom Slovensku. Posledné kilometre, keď som mal za sebou Slovenský raj a dal si pivo na Hnilčíku, mi po túre tak buchla dvanástka do hlavy, že som sa ledva udržal na nohách stopujúc zvyšné kilometre do blízkeho Nálepkova a peknej (málo známej dedinky nad ním) – Závadky. Tam ležal cieľ mojej cesty. Odporúčam inak si vychutnať výhľady nad Závadkou zo Sosniniek, kde máte na dlani celý Spiš a výhľady sú od Braniska až po Poprad a Tatry.
V posledných rokoch čítam na hikerských slovenských stránkach, ako čím ďalej tým viac mladých partíí sa výdava na Slovenskú časť transeurópskej diaľkovej trasy E8. Zaujímavá je hlavne tým, že prechádza mnohými populárnymi časťami Slovenska. Celkovo jedenástimi pohoriami, začínajúc na Devíne pri Bratislave a končiac pri Duklianskom priesmyku (alebo opačne). Slovenská časť E8mičky meria zhruba 740km. Malými Karpatami prechádza pod názvom Štefánikova magistrála. Celkovo začína na západnom pobreží Írska, kde pokračuje do Anglicka cez Liverpool a do kontinentálnej Európy vstupuje cez Rotterdam. Prechádza 10 európskymi krajinami a meria 4390km. Od Duklianskeho priesmyku prechádza ďalej do Poľska a sledujúc Karpatský oblúk cez Ukrajinu, Rumunsko a Bulharsko do Istanbulu. Avšak značenie zatiaľ končí na Poľsko - Ukrajinskej hranici.
V Európe sa nachádza 11 diaľkových trás. Každá s písmenkom E pred číslom trasy. Najkratšia z nich meria 2070km – E11 a najdlhšia 10450km – E4, ktorá začína v najjužnejšom bode Španielska a končí na Cypre.
Slovenskom prechádza ešte jedna diaľková trasa E3. Začína v Bulharsku na juhu, pri Srbských hraniciach a končí v Španielsku, púťou Santiago de Compostela ( Španielska časť je dlhá zhruba 700km). Kto sa chystá na Compostelu má teda šancu vyraziť priamo zo Slovenska:) Zaujimavá je aj E6, ktorá začína vo východnom Grécku a končí niekde v Laponsku s dĺžkou trasy zhruba 5200km.
Avšak akokoľvek sú tieto trasy zvýraznené na mapách Európy, vačšina z nich nie je pooznačovaná celá. Chýbajú označené stovky kilometrov hlavne vo východnej Eúrope. Slovensko sa zaraďuje medzi krajiny s najlepšie vyznačenými turistickými trasami na svete a stále je tu požehnane miest, kde sa turisti na E8 stratia a musia dodatočne hľadať cestu.
A načo je to celé vlastne dobré? Samotná Medzinárodná turistická asociácia (ERA) si dáva za úlohu združovať jednotlivé národné zložky, prepájať tieto trasy medzi jednotlivými krajinami, udržovať ich. Popritom organizuje akcie v štýle cez - hraničných výletov, kde sa stretávajú turisti zo susedných krajín a organizuje rodinné výlety (podtým mi hneď napadne ako sa mladá rodinka vydáva na 2000km dlhú trasu naprieč Európou:)
Možno príjde deň (ak už neprišiel), že sa nejaký sadomaso diaľkár - turista, rozhodne vyštartovať z južného Grécka naprieč Európou do Laponska alebo z Írska do Istanbulu. Dobré príklady sú v Amerike, kde, už dá sa povedať, podobné trasy sa bežne prekonávajú. Pred nejakým rokom, som na jednom filmovom festivale pozeral dokument o dvoch 30tnikoch, ktorí sa vydali Pacific Crest Trail dlhou 2600míľ od Mexických hraníc cez púšte, trojtisícovky cez Kaliforniu, Washington a Oregon ku Kanadským hraniciam. Mesiac pred štartom chodili denne cvičných 10míľ a celé im to trvalo zhruba pol roka. Tesne pred Kanadskou hranicou stretli starého pána, ktorý túto trasu práve dokončoval už po tretí krát. Lenže zásobovanie jedlom je tu odlišné. Človek nemusí zachádzať každý 3-4tý deň do dolín a mestečiek, aby sa zásobil. Ale rozpošle balíčky so stravou po trase, ktoré si sam zabalí a dobrovoľníci mu ich donesú na desiatky staníc rozmiestnených po celej trase. Niečo podobné platí aj pre Appalachian Trail na východnom pobreží USA dlhej cca 3500km.
Možno to už nie je ani tak v ďalekej budúcnosti, keď sa budú podobným štýlom pripravovať na cestu peškom európski mladí, nie na 740km dlhú trasu, ale na niekoľko tisíc km naprieč kontinentom.
Jedna zaujímavôstka - jeden pán zo Slovenska v 1992 prešiel slovenskú čať E8mičky za 7dní. Tí, ktorí prešli trasu postupne, alebo naraz si zaraz uvedomia čo je to dať túto vzdialenosť za spomenutý počet dní. To jest asi takých 7 Malokarpatských stoviek naraz;) (aktuálne je aktívny v rôznych ochranárskych organizáciach a dajú sa vygúgliť na internete rôzne jeho články a príspevky)
Turisti, ktorí majú Slovenskú časť úspešne za sebou spolu s popísanými zážitkami a fotogalériou
