Pod vrcholmi Karakoramu

Péšavar, pár slov o susediacom Afganistane a cesta po Karakoram Highway k našej prvej osemtisícovke

Písmo: A^- | A⁺

Gummybears z Péšavaru

Tourits Inn Hostel nám pripadal v noci príchodu do mesta Péšavar ako malá oáza. Po 3500 kilometrovom cestovaní všemožnou dopravou z centrálneho Iránu k hraniciam Severných oblastí, som si vychutnal sprchu po piatich dňoch putovania. Spoločenská časť hostelíku sa nachádzala pod holým nebom, kde som sa vyvalil na chvíľku pod hviezdami a v tichosti si premietal momenty predchádzajúcich dní. Miesta, tváre, rozhovory... Zem sa akosi javí menšia, keď človek prejde po zemi väčšie vzdialenosti a o pár týždňov sa zjaví už pri Indických hraniciach. Pred zhruba 24 dňami sme vystúpili z mhádečky za Rusovcami a pustili sa stopovať k maďarským hraniciam smerom na Istanbul. Teraz sedím pri bráne do Afganistanu, niekoľko hodín autobusom na sever už začínajú stúpať chrbty pohoria Hindukúšu a o čosi viac na východ Himaláje. Tak blízko k Tichému oceánu...

Nasledujúce ráno sme sa kúsok zarozprávali s osadenstvom. Bol som zvedavý na tých pár duší, z kade prišli a kam mali namierené. Letná turistická sezóna bola tohto roku dosť slabá už od Turecka. Tureckí majitelia kempov a hotelov sa sťažovali pre najslabší rok za posledné obdobie. Zrejme kvôli pohraničným problémom s Irakom, plus politikmi omieľaný susedný Irán. Pakistan nebol výnimkou a do prihraničného Péšavaru veľa cudzincov aj tak nechodilo.

V noci po príchode, pri zapisovaní do knihy návštev, sme prelistovali desiatky národností, ktoré sa za posledné obdobie v tomto hostely ubytovali. Medziiným aj niekoľko Čechov a Slovákov, ale hlavne nás prekvapil počet ľudkov, ktorí uvádzali ďalšiu destináciu - Kábul. Známa našla v knihe slávne “Afgánske trio“ – Čecha Drbohlava, Taliana Caputta a Slováka Halušku, ktorí si to v tom istom období zamierili cez Khyber pass do Afganistanu. No, keby sa ich talibancom podarilo všetkých troch chytiť na výkupné myslím, že by to bol dosť brutál úlovok s priezviskami. Na druhé ránko som sa rozprával s jedným Angličanom o prechode severnou cestou Afgánu. Samozrejme nám to rezonovalo v hlave už dlhšiu dobu smerom na východ. Severná trasa Afganistanom by skrátila celú cestu naspäť do Európy o viac ako 2500km. Išlo hlavne o aktuálnu situáciu a nejaké tie informácie z pravej ruky. Ale nik nebol k dostánií, kto by práve prišiel z krajiny.

reklama

Na stene visela stará veľká mapa krajiny, tak sme ju trošku rozoberali. Podľa neho bol problém hlavne s mestom Herat už na západe krajiny pri iránskych hraniciach. Ešte pred pár rokmi bola severná trasa bezpečná, ale posledné roky postupujú radikály na sever zo svojho jadra na juhu – Kandaháru. Všetko je ako sa hovorí relatívne. Na BBC.com možete čítať článok od reportéra, ktorý sa vydal s celou kolónou ozbrojenej koaličnej jednotky niekoľko desiatok km na západ od Kábulu, píšuc o tom, ako Taliban postupuje čím ďalej tým viac smerom na Kábul. Ako koaličné jednotky strácajú kontrolu nad dedinami. Niekde kontroluje Taliban dediny po západe slnka, niekde je to už aj počas dňa. Krátko nato čítam blog od chalaniska, ktorý v tej istej dobe sa vydal do Kábulu. Ale nakoniec prešiel bez problémov celú krajinu vrátane Kandaháru a v bezpečí sa zviezol aj cestou medzi Kandahárom a Kábulom, kde mesiac predtým zastavili autobus plný Juhokórejčanov a uniesli ich.

reklama

Ako sme sa vracali z hôr naspäť znovu do Péšavaru a zabydleli sa v tomto istom hostelíku, sedel som s chalanom Írom, ktorý si vybavil povolenie na prechod cez Khyber pass. Vybavil si potrebné permity a zaplatil povinnú policajnú eskortu s taxíkom (stiahol to na 600rupiek) k Afgánskym hraniciam a šiel pozrieť do Kábulu. Dodatočne po príchode mi opisoval Kábul ako bezpečné mesto kontrolované jednotkami, o niečo modernejšie vyzerajúce ako Péšavar. Podľa situácie na mieste zhodnotil, že predsa vycestuje na sever krajiny do mesta Mazár-e-Šaríf. Ľudkov stretával úžasných, najväčším problémom bolo drahšie ubytovanie od 10dolárov hore. Často ho nechceli zobrať vodiči medzimestských autobusov ako možné riziko, tak caloval taxíky aj na väčšie vzdialenosti. O ubytku som sa rozprával s ním ešte večer pred odchodom a len mi odpovedal, že po finančnej stránke mu je to jedno. Backpeckerov je stále v Afganistane dosť, či o nich človek počuje alebo nie. Víza vydávajú v Péšavare oveľa jednoduchšie ako v Islamabáde, stoja okolo 40 dolárov. Treba si hlavne sám zvážiť či návšteva tejto krajiny stojí za ten risk. Päť krát môžete precestovať celú krajinu v bezpečí a chváliť sa tým, ale ten šiesty natrafíte na ľudí, ktorí sa s vami nebudú vôbec hrať. Ak niekto predsa tam plánuje sa ísť pozrieť, doporučujem batoh si odložiť v Péšavare. Nechať si ušiť miestne oblečenie a s miestnou šatkou na hlave a kešovicou vo vačku bez väčšieho foťáku a s cestovateľskými skúsenosťami aspoň z jednej moslimskej krajiny - riziko klesne veľkým podielom dolu. V ten večer sme sa zo správ dozvedeli, že prvého Juhokórejčana zo zadržanej skupiny zabili.

reklama

U nás zavážili hlavne podmienky prepravy na cestách medzi mestami v Afgáne. Autobusy sa hýbu pomaly kvôli katastrofálnym cestám (okolo 10-20km/hod), nepoznali sme situáciu pred a za Heratom pri Iráne. Nebol by to najlepší pocit precestovať viac ako tisíc kilometrov a zrazu sa dozvedieť od miestnych, že Talibanci kontrolujú cestu do mesta a z mesta a to tesne pred Iránskymi hranicami... Moja spolucestujúca kolegyňa rozmýšľala trochu inak, ale ja som jej jasne povedal, že ak tam pôjdem, tak nie s blondýnkou na pleciach ale sám. Už keď sa rozhodnem, tak chcem byť zodpovedný len za seba...

V Péšavare sme stihli povybavovať pár vecí. Sparno oblasti, kde sa človek umyje a za pár minút má mokré tričko a je spotený na mraky, lezie občas na city. Pri hostely bola úžasná klimatizovaná pekáreň. Európsky štýl až nezvyk – chladiace pulty, slané a sladké pečivá od výmyslu sveta, pudingy, chladené ovocné šťavy v plechovkách... Na uliciach sme boli jediní turisti. Usmievavé tváre, prívetiví ľudkovia nie zvyknutí na častých turistov. Proste mesto ako má byť.

Večer sme nasadli na vlak smer Ráwalpindi, z kade štartuje autobusová spoločnosť NATCO do Severných oblastí. Na stanici sa pri nás pristavil policajt a s úsmevom na tvári nám ponúkal nealko podľa nášho výberu a poprosil nás, či mu nemôžeme napísať niečo do knihy návštev. Nakoniec sme museli pripísať pár pekných slov o jeho šéfovi, ktorý ho poslal za nami, ako sme sa neskôr dozvedeli. Z predošlých textov v knihe bol podobný nátlak taktiež badateľný. V angličtine sme mu napísali pár pekných riadkov. Po slovensky hneď pod textom zas také malé varovanie... Ráwalpindy sme takmer prespali. Nejakým zázrakom som precitol tesne pred príchodom na stanicu. Ešte jeden deň sme prežívali sparnosť a otrasnú vlhkosť centrálneho Pakistanu. Vybavili si lístky na 16hodinovú cestu do Gilgitu popri rieke Indus. Jeden domáci s fajn angličtinou sa o nás staral, popozýval nás na pouličné ovocné koktejly. Presviedčal nás, aby sme vyskúšali miestnu verejnú sprchu. Som mu vysvetlil, že nie:), sprchu som mal deň predtým. Ako tak čakáme skrytí pred slnkom na jednom veľkom kufri na vzduchu (po ďalšom výpadku prúdu a klímy v čakárni spoločnosti) vyšiel z budovy v trekových gatiach turista. Angličtina s jasným českým prízvukom. Nazdar vole, ty budeš asi z Čech. A už sme sa ho nezbavili na ďalšie 2 týždne. Inak povedané, sme mu navrhli aby sa vy.... na svoje nejasné plány v nasledujúcich dňoch, ktoré by prežil v tomto otrasnom horku a pridal sa k nám do chladnejších častí krajiny.

Postupne sme opustili chaos autobusovej stanice mesta. Rušná premávka začala rednúť so zdvíhajúcimi sa zelenými kopcami posiatymi obydliami a políčkami. Posiate domčeky na strmých svahoch bolo vidno krásne v noci ako rozsvietené bodky nad hlavami. A sme tu, pomyslel som si. Po mesiaci cestovania a spoznávania začíname stúpať k najzápadnejšej z osemtisícoviek. Večer nám skomplikovali Petine problémy s trávením. Vystúpili sme z autobusu na Karakoram Highway nevedno kde, ale ďalej sme ísť nemohli. Zatiaľ čo spoluputovníčka spala, s Čechom Honzom sme sa navečerali v miestnej jednoduchej jedálni, ktorá slúžila ako väčšia zastávka pre autobusy. Na druhé ráno som sa zobudil s otrasným pocitom v žalúdku a pár minút nato to už išlo zo mňa pri všetkej zvukovej kulise von. Honzo si mohol z dvoch nevládnych Slovákov uťahovať. Šak o niekoľko dní nato ležal rozbitý aj on v severnejšom Gilgite v izbe...bohužiaľ aj my s ním. Nasledujúci deň doobeda sme spravili prechádzku po mestečku. Nasledujúce ráno sme sa dozvedeli, že sme niekde na polceste medzi Ráwalpindi a Gilgitom, v meste Besham. Neveľké mestečko, ktoré pretína Karakoram Highway. Na jednej strane cesty, postavené domčeky do kopca, z druhej strany domy postavené na pylónoch rovno nad rozbúrenými vodami rieky Indus. Do Gilgitu ostávalo niečo vyše 320km. Všetci traja sme mali odstopované svoje, nebolo treba nikoho prehovárať. Len sa postaviť k ceste a čakať na reakciu domácich. Prvé autá chceli zaplatiť. Potom nás jeden domáci zobral o desať kilometrov na sever. S vôňou divokej trávy, ktorá husto prerastala popri ceste, s pakistanskou muzikou z čínskych reprákov, Indusom hneď pod pravými kolesami a dvoma usmievavými bratmi kamionistami sme strávili zvyšok dňa k Raikotu. Celá početná rodina bratov sa živila prevozom pakistanského tovaru cez Karakoram highway k čínskej hraniciam (ku Khunjerab priesmyku) a naspäť do Ráwalpindy sa vracali poväčšine s čínskou elektronikou.

História týchto miest sa spája s príchodom Budhizmu na Indický subkontinent, Afgánskymi hordami veliteľa Mahmuda Ghazni, Mongolmi a Hodvábnou cestou, ktorá viedla vyššie na severe. Taktiež Alexandrom Veľkým, ktorý prechádzal s armádou cez neďaleké údolie Swat za svojim snom o dobytí sveta smerom na východ. Oblasť ešte do polovice minulého storočia bola ovládaná miestnymi kráľmi a panovníkmi. Snaha Britov ovládnuť jednotlivé kráľovstvá a zelené oázy vyživované vodou zo stekajúcich ľadovcov vysoko v horách, podrobil až jeden z najväčších projektov v histórií Číny a Pakistanu – vybudovanie 1300km dlhej Karakoram Highway. Dynamitom vystrieľanej cesty ponad divoký Indus a cez jedni z najkrajších panorám v Himalájach.

Usmievaví bratia sa striedali za volantom, kedy tedy siahli nad hlavu po maličký balíček hašu a rozrobili cigaretku s tabakom. Pár krát sme zastavili na oddychových miestach pre vodičov. Posedenia pár metrov od divokých riečok , ktoré stekali o niekoľko sto metrov ďalej do rieky Indus. Karakoram highway treba hlavne vidieť. Cez špinavé okná som toho veľa nenafotil, ale dojmy rezonujú vo mne z tejto časti sveta doteraz.

Fotos

Z Péšavaru a cestou po Karakoram Highway (veľa možností na fotenie nebolo, v kabínke sme sa tlačili 5ti takže tomu zodpovedá aj kvalita)